Oslepene som hľadela na striebristého geparda.
„Je mi ľúto, ale niečo mi do toho prišlo a nemôžem prísť. Zrejme prídem až zajtra. Želám vám dobrú noc.“ Gepard sa rozplynul.
„No, tým sa zopár vecí vyriešilo,“ pritiahol si ma Severus k sebe.
„Nie, nevyriešilo,“ odsúvala som sa vyplašene. Chvíľa očarenia pominula.
„Ale Cherry!“
„Nie, vážne.“ Neverila som jemu, ale teraz už ani sebe. Jeho vôňa šteklila moje zmysly, oslabovala moju vôľu. Ach, tie pery! Oči...
„Asi by som ti mal povedať, že ovládam legilimenciu.“
„Čože? To som si mohla myslieť,“ uhla som s povzdychom pohľadom.
„Nebráň sa tomu.“
„Nemám sa tomu brániť?! Milujem Chrisa a vezmem si ho! Ty sa ma tu len pokúšaš zviesť!“
„Doteraz si sa až tak nebránila.“ Aj naďalej ma pevne držal.
„Prosím ťa, pusti ma. Čo sa stalo, stalo sa. Nemalo sa, ale... Vlastne sa nič nestalo, bol to len...“
Nebol to ani bozk. Až teraz. Svojou vášnivosťou mi vyrazil dych.
„Už to nerob, nie,“ prosila som ako dieťa, keď ma konečne pustil. „Nedotkni sa ma, kým mi nepovieš všetko o svojej manželke. Prečo odišla, čo robíš s tou fotkou...“
Až som sa čudovala, ako rýchlo to zabralo. Okamžite ma pustil, akoby ochladol.
„Tak smola. Nemienim sa zbližovať s nikým, kto má predo mnou nejaké tajnosti.“
„Nemôžem ti to povedať, nechápeš?!“
„Nie, nechápem! Prečo mi to nepovieš?“
„Ani to ti nepoviem.“
„Tak potom ma neobťažuj!“
Odkrivkala som do kuchyne a pustila sa do suchých rožkov. Chvíľu som tam len sedela, zlostila sa na Chrisa, že nedodržal slovo a na Snapa, pre jeho zvláštne prostriedky na odlúčenie ma od svojho syna.
I keď... Bolo na ňom niečo až nezvyčajne príťažlivé. Cítila som iskrenie, hoci pri mne nebol, ale ja predsa nesmiem niečo podobné cítiť!
Buchli dvere. Zjavil sa v nich Snape a bez slova si sadol na stoličku. Nezúčastnene sa rozhliadal po okolí, akoby tu bol prvýkrát a mne už poriadne liezol na nervy.
„Chceš mi niečo povedať?“ zazrela som na neho.
„Prvý krok k zblíženiu je prekonaný.“
„A aký?“
„Tykáš mi,“ uškrnul sa. Zdalo sa, že sa baví.
„Prepáč, to mi ušlo,“ zacerila som sa.
„Nechcem ťa do ničoho nútiť. Ale ani ty mňa netlač to vecí, ktoré ti nesmiem povedať, hoci by som aj chcel. Všetko má svoje dôvody, nič nerobím len tak z dlhej chvíle.“
Tváril sa tak úprimne! Vlastne nie. Snažil sa správať odmerane, ale nevychádzalo mu to. V očiach mal skryté úlomky bolesti a trpkosti a zároveň lásku. Vyrazilo mi to dych. V jeho pohľade bolo niečo, čo som nespozorovala ešte ani u Christiana.
Vyľakane som si uvedomila, že i v mojom srdci vzplanul horúci plameň lásky. Vyskočila som zo stoličky a s obavou, že si niečo prečíta v mojich očiach som so sklopeným zrakom vyjachtala: „Idem už spať. Dobrú noc.“
Vyletela som po schodoch s pocitom, že mi do chrbta vypálil svojimi očami dieru. Zabuchla som za sebou dvere a priložila si dlane na rozhorúčené líca. Nie, nie... Cherry, si len oslabená z pichnutia tej včely. Vidíš veci, ktoré ani nie sú. Alebo si to myslíš. Nesmieš hľadať u iných mužov to, čo nemáš u Chrisa. On je predsa dokonalý... Pochváli ťa, miluje ťa, keď potrebuješ, vypočuje ťa, nosil by ťa i na rukách, keby chceš... Merlin, čo viac by si chcela?! Modré z neba?! Nie každý dáva svoju lásku najavo očami.
Ale ja sa nechcem cítiť milovaná len na základe toho, že mi svoju lásku dokazuje slovne, škriepila som sa sama so sebou. Potrebujem to vidieť, jeho rozžiarené oči, také ako Severusove...
„Merlin! Mne už asi skutočne šibe!“ vstala som a začala sa prechádzať po izbe. Nemám odkiaľ vedieť, že ma Snape miluje! Pozná ma predsa len zopár dní! Za taký krátky čas láska nevznikne! Uňho to bola žiadostivosť, snaží sa ma zviesť a potom niečo nahovoriť Chrisovi, aby ochránil svojho syna predo mnou. Áno, tak to bude.
Ale čo ten pocit v mojom srdci?
Cherry, nič také nie je. Si len unavená, potrebuješ sa vyspať. Uvidíš.
Chcela som veriť svojmu druhému ja, ale pochybnosti zostávali. Vzala som uterák a zubnú kefku a potichu som otvorila dvere. Ostražito som sa obzerala, ale vzduch bol čistý. Po špičkách som vyšla z izby a zamierila do kúpeľne. Kútikom oka som zachytila Severusa ako sedí v kuchyni na stoličke, v tej istej polohe ako som ho nechala. Zvesené plecia, akoby z neho vysali všetok život... Bolo mi ho ľúto. Niečo mi našepkávalo, že mám ísť za ním a... A radšej nič. Rozhodne som sa zatvorila v kúpeľni a dávala sa do poriadku. Keď som vychádzala, ešte stále tam sedel.
Čvirikanie vtákov ma znovu budilo do nádherného dňa. Tá posteľ bola tak príjemne mäkká a teplučká, že som horko – ťažko premohla túžbu zostať v nej celý deň. Nakoniec som sa predsa len poobliekala a zišla dolu.
Prekvapene som zastala. Na stole boli porozkladané teplé croissanty, horúca káva, čokoláda, džúsy...
„Dobré ráno. Kým ste spali, skočil som do obchodu. Dúfam, že vám bude chutiť,“ prednášal môj budúci svokor bez úsmevu. Akoby sa rozhodol vytrestať ma za včerajšok. Nastavil sa na robota, znovu bol odmeraný, držal si odstup, v očiach som mu nemohla nič čítať. Prekážala mi v tom akási clona.
„To je od teba milé.“
Trochu zaťal zuby pri slovíčku „teba“, ale nepovedal nič. Len si sadol a začal jesť.
„Čo dnes podnikneme? Kým príde Chris,“ natierala som si croissant džemom.
„Myslel som si, že tu budeme na neho čakať.“
V duchu som prevrátila očami.
„Tak by počkal. No myslím, že skôr ako večer o siedmej nepríde. Dnes má dlhý deň.“
„Ako chcete.“
„A ty to chceš ako?“
Pozrel mi do očí. Znovu zahryzol do croissantu a pozeral von z okna.
„Nerozprávaš sa so mnou? Prečo?“
„Ocenil by som, keby mi aj vy vykáte. Nie sme ani priatelia, ani partneri, ani súrodenci či niečo podobné...“
Očervenela som.
„V poriadku.“ Odložila som riad do drezu. „Pôjdem sama. Chcem sa prejsť.“
„A stratíte sa,“ dodal posmešne Severus.
„Možno. Veď Chris ma nájde, nie?“ usmiala som sa a vyšla si hore vziať tašku a obuť tenisky.
Dolu ma čakal Severus aj s taškou s jedlom.
„Och, ďakujem, ste milý,“ chcela som mu ju vziať.
„Hádam to nebudete nosiť. Ja to vezmem, vy zamknite.“
„Idete aj vy?“ nevychádzala som z údivu.
„Nechcem si vziať na zodpovednosť, že sa tam niekde v lese stratíte,“ uškrnul sa.
„No veru, to by bolo strašné.“
V tichosti sme kráčali lúkou. Načúvala som bzukotu včiel, šelestu listov a problémy i pocity som nechávala plynúť mimo mňa. Nechcela som sa zamýšľať na Snapovým nevysvetliteľným správaním. Možno to tak bude lepšie. On sa celý čas mračil, akoby ho otravovalo, že musel ísť do lesa.
„Mohli ste zostať doma,“ ozvala som sa.
„Mohol, ale nechcel som. Tiež potrebujem čerstvý vzduch.“ Sarkazmus v jeho tóne mi trochu liezol na nervy, ale predýchala som to. „No ja neviem, či tu cítite nejaký čerstvý vzduch, keď sa tvárite tak zhnusene.“
Neodpovedal, len pridal do kroku. Pobavene som sa usmiala.
„A kam ideme? Toto tempo chôdze mi teda prechádzku nepripomína.“
„Myslel som, že vám ukážem vysokú zver. Jednorožce.“
„Jednorožce?“ ožila som. Tvárou mu preletel úsmev, no hneď ho zamaskoval.
„Áno. Chodievajú k jednému potoku, odtiaľ ich dobre vidno.“
„To je vynikajúci nápad.“ Nemohla som sa dočkať.
Porozkladali sme sa medzi kríkmi a bok po boku pozerali na trblietajúcu sa hladinu. Živo som si uvedomovala Snapovu blízkosť, vzduch medzi nami elektrizoval... No on neustále bez slova civel pred seba. Práve keď som chcela niečo povedať, chytil ma za ruku a ukázal pred seba. Húštinou sa predieral strieborný jednorožec. Vznešene podišiel k vode, obzrel sa najprv na jednu stranu, potom na druhú, nahol sa nad hladinu a spôsobne si odchlipol. Znovu zbystril pozornosť, obzrel sa a znovu si odchlipol z vody. Vtom sa za ním zjavili ďalší aj s mláďaťom. Nečujne som vydýchla. Ten obraz ma uchvátil.
„Ak chcete, môžete k nim pomaly podísť a pohladkať ich. Ženy im nevadia,“ zašepkal mi do ucha Severus. Nadšene som sa usmiala a vykročila som. Pomaly, opatrne som sa k nim blížila. Nedôverčivo si ma prezerali a tak som sa im prihovárala: „Nebojte sa. Chcem sa vás len dotknúť. Ste také krásne zvieratá...“
Prešla som tomu najväčšiemu po krku. Hrivu i srsť mal jemnú, oslnivo sa trblietala a ja by som ju vydržala hladkať večne. Celú hodinu som sa prerozprávala s nimi, túlila sa k nim. A čo, že som dospelá? Takéto zvieratá z vás predsa vydolujú dieťa, aj keď je skryté v najhlbšom vnútre.
Začali sa zberať na odchod. Smutne som za nimi hľadela.
„Ešte sa vrátime,“ povzbudzoval ma Severus.
„Budem sa tešiť.“
Prežili sme príjemné popoludnie. Rozprávali sme sa o všeličom, akonáhle som však zabŕdla do témy jeho manželka a dcéra, zablyslo sa mu v očiach a tak som sa tomu radšej vyhýbala. Bolo mi s ním úžasne. Dokázal byť vtipný (nestačila som sa čudovať), ironický, rozhľadený, milý, protivný... Bola som rada, že ho raňajšia nálada prešla.
Slnko pomaly začalo zapadať za neďaleké vrcholky hôr a chlad nás vyháňal z mäkkej trávy. Pozbierali sme teda svoje veci a vybrali sa späť na chatu. Trochu ma hrýzlo svedomie, lebo na Chrisa som si vôbec nespomenula a v kútiku duše som si želala, aby ešte zostal tam, kde je.
„Zišlo by sa zakúriť,“ šúchala som si zimomrivo dlane a túžobne hľadela na kozub.
„Môžem sa do toho pustiť. Kým príde Chris, bude tu teplo,“ povedal Severus nevinne a mňa pichlo pri srdci pri zmienke o Chrisovi.
„Fajn, no i tak si idem vziať nejaký sveter.“
Potrebovala som utíšiť svoj protivný vnútorný hlas, ktorý mi v poslednom čase čoraz častejšie odporoval.
Izba na mňa dýchla ovocnou vôňou. Slastne som sa nadýchla. Niečo ma sem neskutočne ťahalo. Ale čo? Podišla som k posteli, spod nej vytiahla objemný kufor a začala som sa v ňom prehrabávať. Začula som nejaké zabzučanie, no nevenovala som mu pozornosť.
„Aha, tu je. Môj šťastný sveter,“ zaborila som si tvár do mäkkej červenej vlny. Jej mäkkosťou by som si tvár nechala láskať i dlhšie, avšak bzukot okolo mojej hlavy bol čoraz neodbytnejší. Zodvihla som hlavu a len tak – tak som sa stihla uhnúť muche väčšej ako sa na jej pomery patrilo. Zastala pár centimetrov pred oknom, obrátila sa a nanovo zaútočila. Nie, to nebola mucha... To bola černožienka!
Vyskočila som na rovné nohy, ostražito pozorovala jej ligotavé a jedovaté zúbky a po očku som sa rozhliadala po miestnosti. Potrebovala som niečo, čím by som ju zrazila k zemi. Chcela som sa siahnuť po prútiku, no ten som odložila dolu v kuchyni.
„Bzzz!“ znovu letela priamo ku mne. Odskočila som a schmatla prvú vec, čo mi prišla pod ruku. Vankúš.
„Ja tebe dám!“
Černožienka vydala zvuk podobný chichotu. Zrejme sa dobre zabávala. Po jej ďalšom nálete som sa po nej zahnala vankúšom, ale netrafila som. To som celá ja. Nikdy neurobím niečo poriadne, pokiaľ som v strese. Nechcela som mať jazvy na tvári, jed v krvi, takže ruky sa mi triasli jedna radosť.
Ďalší krát som ju trochu trafila. Malé žieňa sa zapotácalo, no znovu vyrazilo a v tej chvíli sa z druhej strany izby vynorilo ďalšie...
Izbou sa ozval môj bolestivý výkrik. Druhá černožienka mi zaťala svoje pazúry do líca. Ďalšia využila moju nepozornosť a zaryla mi zúbky do ruky. Mykla som rukou, černožienka odletela až k stene, spadla na zem a už sa nehla. Druhú som si strhla z tváre, šmarila na zem a nenávistne ju rozdupala. Dlážku sfarbovali červené kvapôčky stekajúce z mojej ruky. Po tele sa mi rozlievalo teplo, v žilách mi prúdil jed...
„Merlin!“ roztvoril Severus dvere a pri pohľade na moju zakrvavenú tvár i ruku zovrel päste. Priskočil ku mne a lepšie sa prizrel mojej ruke.
„To je v poriadku, ani to nebolí, nerob si starosti,“ jachtala som, lebo sa mi zdal viac vystrašený než ja.
„Až tak veľmi v poriadku to nie je. Dovolíš?“ Nečakal na odpoveď a prisal svoje pery na ranku. Šokovane som na neho hľadela. Potiahol a krv, zmiešanú s jedom vypľúval na zem. A zas a znova. Srdce mi dychčalo, no jeho nepravidelný rytmus už dávno nebol spôsobený len útokom černožienky. Keď Severus priložil pery na moje líce, tesne vedľa mojich pier, srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Po chvíli sa odtiahol, kriticky si obzrel moju tvár i ruku a povedal: „Výborne. Najhoršie je za nami. Teraz si na chvíľu sadni, prinesiem ti protijed.“
Zbehol dolu. Ja som si zatiaľ omámene sadla. Bolo mi zvláštne. Nestihla som však svoje pocity rozanalyzovať, lebo bol hneď späť aj s prútikom i fľaštičkou.
„Takže toto vypiješ. Je to protiliek, nejdem ťa otráviť.“
Odovzdane som fľaštičku do seba prevrátila a pozorovala Severusa ako necháva krvavé sliny miznúť z podlahy.
„Už mi to je trápne, že ma neustále zachraňuješ. Najprv včely, teraz černožienky,“ ozvala som sa. „Akoby som bola neschopná. Zvládla by som ich, len som nevedela, že sú dve. Bola by som...“
„Pssst,“ prisadol si ku mne na posteľ a priložil mi prst na pery. „Nechaj to tak. Každý sem-tam potrebujeme pomoc. Raz s tým, raz s oným. Neospravedlňuj sa. A vôbec to nie je trápne. Keby si vedela, čo som ja všeličo trápne prežil...“
Pousmiala som sa. Zahľadela som sa do jeho tmavých očí. Boli tak hlboké! Túžila som len po jednom. Stratiť sa v nich navždy. A hoci mali skoro ten istý odtieň ako Chrisove, predsa v nich bolo čosi navyše.
Myseľ mi zahmlievala jedna myšlienka, odolávala som jej, ako kôň stavala som sa na zadné, no nakoniec moje druhé ja mávlo rukou, že je to jedno. Pritiahla som si Severusovu tvár k sebe a naše pery sa stretli.
V duši mi vybuchol ohňostroj, nehmotné vtáčky v mojej mysli vyspevovali oslavnú pieseň, nervové zakončenia mi priam až bolestivo dokazovali Severusove ruky na mojom chrbte. Vydržala by som takto hodiny, týždne dokonca i roky. No už viackrát som sa mohla presvedčiť, že to najlepšie, čo prežívam, mi vždy niekto preruší. Tentokrát Chris.
„Cherry, zlatko, som tu!“
V panike som sa odtiahla od Severusa a do duše sa mi votrel strach. Netušila som, prečo je tak intenzívny a kde doteraz bol, no bol tu.
„Skry sa,“ šepla so Severuovi a vybehla von.
„Cherry, prečo sa neozývaš?“ stretla som ho na schodoch.
„Chris, ahoj, nepočula som ťa. Poďme do kuchyne...“
„Prečo? Chcem sa zložiť.“
„Tam ti poviem.“
Musela som ho dostať čo najďalej od mojej izby. Musela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár