„Tak, čo sa deje?“ pozrel Chris na mňa, keď sme už sedeli v kuchyni za stolom. Vtom sa zatváril zhrozene: „Cherry! Čo sa ti stalo?“ Ruku mi priložil na ranky na líci.
„Au,“ odtláčala som ju. Vďaka jeho dotyku to začalo štípať ako bes. „Nič, len som sa pochytila s černožienkou. Teda s dvoma. Zrejme by bolo dobré, vystriekať zajtra celú izbu.“
„Samozrejme. A dnes budeš spať u mňa,“ rozžiaril sa Chris a začal si zháňať niečo pod zub.
„Ale to nie je potrebné, naozaj,“ ihneď som sa priečila. Predstava, že by som mala ležať vedľa neho ma striasala. „Keby tam náhodou nejaká bola, poradím si s ňou.“
„Áno, očividne. Budeš spať a ani si neuvedomíš, že je okolo teba celý roj. Budeš spať u mňa a hotovo!“
„Nie som malé decko, takže mi nebudeš rozkazovať. Pokojne si môžem rozložiť gauč v obývačke. Ja som ti len povedala, čo sa stalo. Nechcela som od teba, aby si mi ponúkal svoju posteľ.“
„Prečo nechceš spať vedľa mňa? Hnusím sa ti? Ha?! Čo ti zase sadlo na nos? To si celá ty!“ Podvedome som cúvala pred Chrisom, z ktorého vyžarovala hrozba. Znovu ho chytal záchvat zúrivosti.
„Odpovedz mi!“
„Partnerská výmena názorov? Synak, na ženy sa nekričí,“ vstúpil dnu Severus.
„Otec, ty sa do toho nestaraj! Bol si tu s ňou, tak čo sa jej stalo?“
Severus chvíľu spočinul pohľadom na mne, potom odvetil: „Pokiaľ viem, tak nič. No hádam môže mať svoj názor. Ak nechce spať u teba, nemá zmysel ju nútiť.“
„Zdá sa, že si výborne rozumiete,“ prižmúril Chris oči. Oblial ma strach. Tuší niečo?
„Veď to si si želal, nie? Je to moja budúca nevesta, takže s ňou môžem držať.“
„A pokojne môžem aj odísť!“ Zazrela som na Chrisa, nahnevaná, že ma odmieta rešpektovať a buchla som dverami. Oprela som sa o zábradlie, zhlboka dýchala a znovu si premietala posledné udalosti. Do kelu! Ani len tú ruku som si neobviazala! Šľak to traf! Ten Chris ma vie niekedy priviesť do takej vývrtky!
Hromžiac som si v tom šere obzerala tie ranky po zuboch onej potvory, keď vtom som zvnútra začula: „Nechaj to tak, ja to vybavím.“ O pár sekúnd už pri mne stál Severus: „Treba ti to obviazať.“
„Hm.“
„Cherry?“
„Hm?“
„To, čo sa stalo... v tvojej izbe...“ Ak mi teraz povie, že to ľutuje...
Pozrela som naňho. „Tak?“
Pristúpil bližšie.
„Myslím...“
„... že sme to nedokončili,“ usmiala som sa zrazu ľahká ako pierko, nechala som sa pritiahnuť k Severusovým perám a znovu a znovu vychutnávala tie najsladšie pery na zemi. Veď zakázané ovocie najviac chutí. Nemohla som povedať, že ho milujem, pretože som sa sama v sebe nevyznala. Jasno som mala len v jednom. Že sa od Severusa nechcem nikdy odlúčiť.
„Zrejme by sme mali ísť dnu, aby to nebolo podozrivé,“ zašepkala som Severusovi do priehlbinky na krku.
„Nechce sa mi...“
„Ani mne...“
„Ale musíme...“
„Mali by sme...“
Rezignovane som si vzdychla, ukradla svojmu budúcemu svokrovi ešte jeden bozk a nespoznávajúc samu seba som sa vracala dnu s ním v pätách.
„No čo, už si vychladla?“ privítal ma Chris ešte stále nabrúsene. Keby ten vedel, že ja horím ešte viac, než predtým!
„Podľa toho, či aj ty...“
„Spi si kde chceš.“
„Fajn.“ Všimla som si, že od niekade vydoloval peceň chleba a lekvár a tak sme si sadli za stôl a v tichosti sa pustili do jedla.
„Mali ste niečo naplánované na zajtra, alebo pôjdeme domov?“
Pozrela som na Severusa.
„Nie, nič. Dnes sme pozorovali jednorožce, boli sme aj na hríby...“ Začervenala som sa pri spomienke na moje kuchárske umenie.
Chris na mňa znovu zazrel: „Zdá sa, že ste si tu pekne užívali.“
„Pre Merlina, Chris, prestaň! Mal si prísť a nemusel by si odolávať takýmto podozreniam! Sám si ma sem posielal aj s tvojím otcom, tak teraz nemaj takéto sprosté narážky!“ vyletela som. „Ak máš nejaké problémy, povedz a neskrývaj sa tu za tie hlúpe podozrievavé vety! A dobrú noc!“
Neuveriteľné, aj s chlapmi... Oni sú totálne... Prezliekla som sa do pyžama a ešte hodnú chvíľu som sa prehadzovala na posteli. Ako plyn sa mi ticho a nepozorovane vplížili do hlavy spomienky na Sevove horúce a vášnivé pery a prebrali ma už úplne. Ach, prečo som sa takto nechala uniesť? Prečo Severus? Snažil sa od začiatku... A teraz... Podľahla som mu. Ale ja nechcem! Alebo chcem? Merlin, kde je pravda? Vrtím sa tu, tápam, kde je vpravo a kde vľavo? Potrebujem pomoc. Ja mám normálne zmätok v citoch! Nech som sa akokoľvek tomu bránila, musela som uznať, že starý Snape sa mi dostal pod kožu. A poriadne. Ale láska... Pri Chrisovi mám zabezpečnú istotu i lásku, pohodlie... No u Snapa... Možno je to len poblúznenie. Áno. O pár dní, keď tu už nebudeme, si ani nespomeniem, že by sa medzi nami niečo stalo. A aj tak neviem, čo on ku mne cíti...
Ešte dlho do noci som sa nepokojne prehadzovala na posteli, kládla si rôzne otázky, sem-tam načúvala tichu svojej izby, ale černožienok nebolo.
Ráno bol Chris samý úsmev. Ako baránok podišiel ku mne, dušoval sa, že nechcel byť taký podráždený, že to ľutuje... Prvýkrát mi zišlo na um, že je nejaká psychicky labilná osoba. Veď takéto správanie nie je normálne.
So Severusom sme sa len pozdravili a na obed sme už boli u nich doma. Privítala nás vôňa kapustovej polievky a Ina v snehobielej zástere.
„Obed bude o pätnásť minút. A pane,“ otočila sa k Snapovi, „zháňal vás nejaký chlapík. Vraj vy už budete vedieť.“
Zvedavo som na neho pozrela. Bol zachmúrený, niečo zahundral a vzápätí zmizol. Chris mi zatiaľ rozprával o svojej práci, kolegoch... Priznávam, po chvíli som ho prestala vnímať. Premýšľala som nad tým záhadným chlapíkom. Kto to bol? A prečo sa Sev tam mračil? Malo to niečo spoločné s jeho ženou?
„Cherry! Obed!“
„Áno, áno,“ vyskočila som. Ešteže si nevšimol moju nepozornosť.
Neprítomne som sedela za stolom, niečo si vkladala do úst a Snapa stále nikde.
Pomaly sa zvečerievalo. Sedela som na posteli, listovala v knihách a čakala. Čakala... Čakala... Izba sa znovu zahalila do šera, tajomný plášť nežne hladil stôl, stoličky i posteľ, nútil ma vnímať neexistujúce zvuky... Až niekedy nadránom buchli dvere oproti a ja som vedela, že je doma. Konečne som zaspala.
Ráno som pri stole stretla len Severusa, Chris vraj už odišiel do práce. Nečudo, veď už bolo skoro jedenásť hodín.
„Obaja sme si dnes dlhšie pospali, čo?“ prihovoril sa mi s jemným úsmevom.
„Zdá sa, že áno. Nebude Ina nervózna, že nám až tak neskoro pripravuje raňajky?“
„Ale kde... Máš dnes niečo v pláne?“
„Dnes? Ani nie. Prečo?“
„Čo keby sme sa šli prejsť do mesta?“
„A kam?“
„Pozývam ťa na zmrzlinu.“ Pozrela som naňho, či to myslí vážne... V očiach mu síce poskakovali veselé ohníčky, ale sväto-sväte mi sľuboval, že to myslí skutočne naozaj.
Myslel. Kúpil mi dva kopčeky sladkej banánovej. Prepletala som jazykom ostošesť, no i tak mi jemné pramienky stekali po kornútku, potom po mojich rukách...
„Ach, som ja ale prasa,“ šomrala som a nahnevane sa utierala vreckovkou.
„Krásne prasa,“ pobozkal ma Severus. Chcela som namietať, ale práve vtedy si preplietol svoje prsty s mojimi... Dych sa mi zasekol v hrdle. Zmrzlina mi skoro vypadla z kornútka.
„Severus...“
„Chcem byť úprimný,“ prerušil ma Sev, „tak úprimný ako môžem. Niečo k tebe cítim, neviem to však pomenovať, lebo... Prisahal som, že už žiadnu ženu do môjho života nevpustím.“
Zaujato som mu visela na perách, zmrzlina mi v potôčkoch stekala po ruke, no nedbala som na to.
„Ale ty... niečím si mi učarovala... Ja... To, čo cítim...“
„Rozumiem,“ usmievala som sa, „ aj mne je s tebou dobre.“ Pozrel na mňa, akoby chcel ešte niečo dodať, no nakoniec mi len vtisol na pery jemný bozk.
Dni plynuli. Každú voľnú sekundu som trávila so Seveusom. Zmietala som sa v protichodných pocitoch, často sa budila zo sna, až som sa rozhodla. Musím si dať s Chrisom pauzu. Potrebujem si utriediť myšlienky, vytvoriť presnú hierarchiu hodnôt...
„Chris?“ zastavila som v jeden podvečer svojho snúbenca a vtiahla ho do izby.
„Áno?“
„Potrebujem sa s tebou porozprávať.“
„Už to robíš,“ žmurkol na mňa.
Vzdychla som si. Bude to ťažšie, než som si myslela. Je taký šťastný... Teraz.
„Chris... ja... chcem ťa o niečo požiadať. Teda nie... oznámiť ti, alebo... ach... Christian, myslím, že by sme si mali dať nejaký čas pauzu.“ Uf, a je to vonku.
„Čože?“
„Ja... mám v sebe trochu zmätok a...“
„To si myslela vážne?“
„Áno... pár dní odlúčenia by stačilo, aby...“
„Ty si sa zbláznila?!“ Chrisovej dobrej nálady už nebolo. Zmizla ako lanský sneh a spolu s ňou i jeho dobro a neha. S nevraživým pohľadom sa blížil ku mne. „Niečo ti narozprával môj otec? Ja si to s ním vybavím! Žiadne pauzy!“
„Nie! On s tým nič nemá! Teda...“ Má a veľa, ale to som mu nemohla povedať. „Teda... je to môj pocit, túžba...“
„Túžba? Túžba?! Akože po čom? Čo ti chýba? Si typická žena! Stále by si len chamtala a nič nedávala! Dostala si odo mňa kopu darov, novú izbu! A ty chceš teraz vycúvať, lebo som sa ti zunoval?“
Skôr než som stihla čo i len hláska vydať, pocítila som jeho prsty, pevné a teplé, na mojom hrdle. Stisk silnel.
„Neopustíš ma! Nie, teraz nie! Vezmeš si ma!“
„Chris,“ chrčala som. Kyslík mi dochádzal, bolesť sa stupňovala a srdce mi ovládala panika. Kto je tento chlap? Kam sa podel muž, čo by ma nosil na rukách, zahŕňal ma svojou láskou? Miesto neho stál netvor s chladnými očami a s úmyslom zabiť ma. Jeho prsty sa mi zabárali do pokožky, brali ma i o posledné zvyšky dychu... Bol silnejší ako ja.
„Vezmeš si ma, akože sa volám Christian Snape! Inak zomrieš!“ štekol mi do tváre a odsotil ma na zem. Odpľul si k mojim nohám a zmizol za dverami.
„Merlin...“ Rukami som si držala hrdlo, snažila sa lapiť dych a šok z nedávnej udalosti ma ešte stále držal vo svojom zajatí... Čo sa to s ním deje?
Strach sa mi zakrádal do kútikov duše, vysával zo mňa všetko šťastie i odhodlanie niečo zmeniť... Na perách som pocítila slané guľôčky. Toto nemôže byť pravda. Nemôže. Človek sa predsa tak rýchlo nezmení, nie? Nie je to môj snúbenec. On nemá vražedné chúťky! Teda... nemával. Časy sa zrejme menia...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár