Dych sa mi pomaly vracal do normálu. Podišla som k posteli. „Accio zrkadlo!“
Merlin!
Na krku sa mi jasne vynímali tmavé škvrny. Nechcem to vidieť zajtra. Chris... prečo? Po lícach mi znovu a znovu stekali slané slzy, kvapkali na moje ruky... Nechápala som, kde sa to v ňom vzalo, no aspoň na jednu vec to bolo dobré. Rozhodla som sa. Musím sa s Chrisom rozísť. Bezpodmienečne.
Oči sa mi zatvárali, ťahali ma do sveta pokoja, kde nič nebolelo, nikto nikomu neubližoval, ale telo ma tvrdošijne udržovalo v bdelom stave. Ručičky na hodinkách sa slimačím tempom posúvali, oči ma neustále rezali od únavy, ale ja nie a nie zaspať. Napäto som počúvala zvukom toho tmavého domu, sem – tam zavŕzgala podlaha...
Keď začalo svitať, vzdala som to, obliekla som sa a čakala, kým sa domom rozleje vôňa raňajok. V tom čase mal Chris odísť do práce. Pootvorila som si dvere a čakala na ten zvuk. Konečne! Dvere plesli a ja som si vydýchla. Ešte raz som sa pozrela do zrkadla. Musela som sa uškrnúť. Možno niekoho presvedčím, že sú to cucfleky. Omotala som si okolo krku šál a zišla dolu.
„Dobré ránko,“ usmial sa Severus, keď vykukol spoza novín.
„Ahoj.“
„Nespala si dobre?“
„Prečo?“
„Len sa pýtam.“ Bolo mi jasné, že naráža na moje tmavé kruhy pod očami.
„Vyspala som sa dobre.“ Uhla som pohľadom. Netúžila som po tom, aby sa mi hrabal v hlave, čítal myšlienky a hneď sa pustil do Chrisa. Vlastne... možno sa do neho ani nepustí. Skôr bude šťastný, že dosiahol svoj cieľ. Nepriamo, ale dosiahol. Všetka dôvera v Chrisa sa zrútila do prachu bez šance povstať.
Pohľadom som zavadila o Severusa. Skúmavo si ma prezeral, zjavne mi neveril ani slovo. A čo, mykla som plecami, mala by som si na dnes niečo vymyslieť. Potrebujem ísť von. Zbaviť sa tieňov tohto domu.
„Cherry...“
Ani som si nevšimla, kedy ku mne prišiel. Láskal ma pohľadom, keď tu zastal na mojom krku. „A toto máš od čoho?“
Automaticky som ho capla po ruke: „Z ničoho, naozaj.“
„Nerob zo mňa hlupáka!“
„Nerobím...,“ šepla som. Bez slova mi strhol šál z hrdla a šokovane vydýchol. „Ja toho Christiana zabijem!“
Tá nenávisť v jeho očiach...
„Sev...“
„Prečo ti to urobil? Včera, však? A prečo? Povedz mi to!“
„Sev... nechaj to tak, ja o tom nechcem hovoriť, už len pomyslenie na to ma bolí...“
„Cherry!“
Strácala som sa v jeho teplom náručí, nasávala z neho silu a pokoj, hoci ma znepokojoval nahnevaný tlkot jeho srdca. Nenávistný. Vražedný.
„Nepúšťaj ma,“ prosila som ako dieťa.
„Nepustím,“ pobozkal ma do vlasov. Neviem, koľko sme tak stáli, čudovala som sa, že sa Ina ešte stále neukázala. Po chvíli sa ozvalo moje druhé ja. A ty čo z toho robíš takú kovbojku? Veď sa skoro nič nestalo! Hádam sa nenecháš zastrašiť nejakým psychopatom! Ak urobíš takú chybu... Budeš to ľutovať!
Ja viem, ale... Tie jeho oči. Bolo v nich niečo neznáme, niečo nebezpečné... Nespoznávala som ho.
Máš Seva...
Áno, mám Seva.
S vďakou a láskou som pozrela na Severusa. Teraz som už mala vo svojich citoch jasno. Jediný muž, ktorý mi poskytoval bezpečie a istotu, že sa nič nestane, stál pri mne. Verila som mu. Milovala ho. Áno, v tej chvíli som pochopila, že on je muž mojich snov. Moja láska. Niekto, vedľa koho som sa chcela každé ráno prebúdzať. Pozorovať jeho pokojnú tvár v spánku, neustále cítiť teplo jeho tela. A táto skutočnosť ma ľakala. Poznala som ho predsa len pár dní, prvé dni som s ním dokonca bojovala... Vari je možné tak rýchlo odovzdať svoje srdce druhému? Moje srdce mi dalo okamžitú odpoveď: ÁNO.
„Vybavím si to s ním.“
„Nie, Sev, nič nerieš. Ja odídem späť k sebe a...“
„Prepáč, ale ty si myslíš, že to pomôže? Že to nechá len tak a bude sa správať akoby sa nechumelilo? Poznám svojho syna ako svoje topánky.“
„Ale ja sa bojím. Čo ak...“
„Čo ak mi ublíži? Nie som predsa malé decko.“
Pozrela som do tých tmavých očí... videla som v nich odhodlanie, teplé ohníčky, ktoré ma objímali nežne a jemne ako dlane mamy.
„Odíďme spolu...“ Cherry, ty máš teda nápady, hrešila som sa v duchu. Na moje veľké prekvapenie sa Severus usmial a jemne dotkol mojich pier: „Daj mi minútku a bude to vybavené.“ Stratil sa v útrobách domu a o minútu sa skutočne vrátil.
„Tak a je to.“
„Čo ako?“
„Christian má pred sebou dvanásťdňovú služobnú cestu.“
„To myslíš vážne?“
„Jasné. Takže? Zostaneme tu alebo niekam ideme...“
„A čo Ina?“
„Tá má voľno a zrejme ešte dlho bude mať,“ žmurkol na mňa. Ja z neho odpadnem!
„I tak mi stále vŕta v hlave ako si to dokázal vybaviť.“
„Nerieš to.“
„Ale...“
„Pssst,“ priložil mi prst na pery. „Sme tu len ty a ja. Dvanásť dní. Tak si to nekazme ničím a nikým.“
S ohrnutou perou som prikývla. No ten pocit šťastia, šteklivého a nákazlivého sa ma zmocňoval silnejšie a silnejšie, až ma celú pohltil. Hodila som všetko za hlavu. Bol tu len Severus. A ja.
„Tak? Chceš robiť niečo špeciálne? Alebo...?“
„Alebo...,“ usmiala som sa, „pôjdeme na prechádzku. Je krásne.“
Severus sa zatváril naoko sklamane: „Ach, žena, žena, len by sa prechádzala...“
Deň sme prežili naplno. Túlali sme sa uličkami mesta, obdivovali farebné kvety (teda skôr ja), užívali si čas, ktorý patril len nám... Večer sme sa s rozžiarenými očami zastavili pred domom. Vstupná hala nás objala pokojom a príjemnou vôňou.
„Toto bol prenádherný deň,“ smiala som sa šťastne. Desivá spomienka zo včerajšieho večera vybledla, zostala len prítomnosť. Severuspve ruky, ktoré ma objímali, vášnivé pery, štekliace ma na ušnom lalôčku...
Oči mu stmavli. „Cherry,“ zašepkal chrapľavo.
Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Pomalými pohybmi som mu vyzliekla čierny kabát, rozopínala mu košeľu... Naraz sme sa ocitli v jeho izbe. Slastne som vnímala jeho pery na svojom krku, priehlbinke... keď tu mi pohľad padol na masívnu posteľ. Posteľ, kde kedysi splodil Chrisa a Katie.
„Ja... nemôžem,“ odtiahla som sa. „Tu nie.“ Pochopil. Vzal ma do náručia a preniesol ku mne. Opatrne ma položil na vankúše, hravo pokračoval vo vyzliekaní... Hral sa s mojím telom, tie horúce pery ma privádzali do vytrženia...
„Severus,“ dychčala som. Moje výkriky utlmoval bozkami, nedovolil mi vydýchnuť si.
„Milujem ťa, Cherry,“ šepol mi horúcim dychom do tváre a zas a znova skúmal jazykom všetky zákutia mojich úst. Prechádzal mi perami po bruchu, obkresľoval môj pupok...
Keď sme o hodinu ležali vedľa seba, vyčerpaní, ale šťastní, túžila som sa spojiť v jedno. Znovu. Potrebovala som cítiť jeho lásku. Prahla som po nej.
Pohrávala som sa s jeho jemnými chĺpkami na hrudi a ďakovala nebesiam, že mi ho poslali do cesty.
„Nad čím premýšľaš?“ otočil sa ku mne a hlavu si podoprel rukou.
„Nad tým, aká som šťastná. A ako ťa milujem,“ priznala som sa.
„Aj ja som šťastný. Už dávno som necítil niečo podobné.“
Znezrady mi prišla na um jeho žena a pichol ma osteň žiarlivosti. Aj s ňou bol taký šťastný? Musela som odtisnúť tieto pochmúrne myšlienky do toho najvzdialenejšieho kúta, poriadne som ich pozamykala a sústredila sa znovu na Severusa.
„Hneď ako som ťa prvýkrát uvidel, oslovila si ma. Či už to boli tvoje dlhé a nádherné nohy,“ šibalsky ma pohladil po nahom stehne, „alebo tvoje oči, v ktorých sa zračila nevinnosť a viera v šťastné konce, neviem. Ja som na niečo podobné už neveril. Ale ty... Dýchala si sviežosťou...“
Bez dychu som ho počúvala. Tušila som, že teraz odokryl svoju citlivú stránku, bol najzraniteľnejším a v mojom srdci vzplanul horúci plameň. „Milujem ťa.“ Pritisla som sa k jeho telu, najtesnejšie ako sa dalo a spokojne som privrela oči. Nasledujúcich jedenásť dní bude iba môj. Potom budem riešiť Chrisa.
Každý deň bol ako rozprávka. Vo dne i v noci. Naše telá splývali v jedno, oheň vášne ich spaľoval do tla a ja som takmer naivne verila, že to tak bude naveky.
Nadišiel dvanásty deň. Strnulo som odpovedala na Severusove otázky, v mysli som bola vzdialená. V trasúcich rukách som držala listy, čo mi Chris pravidelne posielal. Ani slovkom nenaznačil onen večer a jeho agresiu. Opantával ma strach. Čo urobí, ak mu poviem, že je koniec? Ako to bude znášať? Slovíčko pauza mu nerobilo dobre, nieto ešte koniec.
„Cherry, neboj sa. Už ti neublíži.“ Vďačne som sa pozrela do tých milovaných očí a zasypala som mu tvár bozkami.
„Som doma,“ zaznelo domom o pár hodín a mňa až nadhodilo.
„Ahoj,“ silene som sa usmiala.
„Dobrý večer,“ kývol mu Severus, ktorý stál pri bare a nalieval si ohnivú whisky.
„Čo tu tak ticho sedíte? Dúfam, že ste sa nepohádali.“
„Ale kde,“ mávol Severus rukou. Srdce sa mi rozbúchalo, dlane spotili... Mám mu to povedať teraz? Alebo... Nie, nesmiem to odkladať. Inak stratím odvahu.
„Chris... potrebujem sa s tebou porozprávať.“
„Vydrž, láska, prezlečiem sa a umyjem si ruky. Hneď som pri tebe.“
Pozrela som na Severusa. Hladkal ma pohľadom, posilňoval...
„Tak?“
„Chris... vieš... to, čo som ti navrhovala predtým, než si odišiel... Vôbec nedal na sebe znať, že by sa niečo stalo. S úsmevom prikyvoval.
„Tak... myslím, že najlepší bude koniec. Medzi nami dvomi.“
Ešte stále prikyvoval, akoby mu nedochádzal význam mojich slov.
„Takže sa chceš rozísť,“ spočinul pohľadom na Severusovi.
„Áno. Vieš...“ Nevedela som ako pokračovať. Tváril sa zvláštne. Naoko pokojne, ale vo vnútri bublal ako voda nad sto stupňov. Poznala som ho. Videla to. Cítila.
„Fajn, keď ma chceš vymeniť za nejakého pajáca...“
Otvorila som ústa, že dodám ešte niečo na vysvetlenie (sama som nevedela čo), ale Chris sa zdvihol, zamrmlal si čosi a vybehol po schodoch. O chvíľu sme počuli zúrivé rozbíjanie váz. Vzdychla som si. Vzalo ho to, ale mohlo to byť aj horšie.
„Poď ku mne.“ Razom som bola v Severusovom náručí a užívala si svoju slobodu.
„Dostane sa z toho. Ale dávaj si pozor, Nato, ako ho poznám, bol ešte pokojný.“
Nechápavo som na neho pozrela. „Na vysvetľovanie bude času dosť.“ Vtom halou preletel Chris a zmizol v tme.
„Dúfam, že neurobí nejakú hlúposť.“ Aj ja.
Do polnoci sme sa rozprávali v obývačke, Chris sa však nevracal. Posledný bozk a každý sme sa stratili vo svojej izbe. Boli oproti seba a predsa tak vzdialené. Po dlhom čase ma nebude zahrievať Severusovo telo, ale chladná perina. Práve, keď som si prevliekala cez hlavu pyžamo, otvorili sa dvere a dnu nepochybne vstúpili dve osoby.
„Kto je tu?“
„Muffliato.“ Začula som Chrisov hlas.
„Otec bude i tak spať ako zarezaný,“ ozval sa ťahavý ženský hlas.
„Pre istotu.“
Konečne sa mi podarilo prevliecť si pyžamo cez hlavu. Stál predo mnou Chris s chladným výrazom v tvári a tmavovlasá žena s voskovou tvárou a krvavými perami.
„Mal si pravdu, je pekná, ale inak na nej nič zaujímavé nevidím,“ prezerala si ma ako kus mäsa.
„Chris?!“
„Katie, poďme na vec.“ Katie? Na vec? Na akú? Čo sa tu deje?
„Čo sa tu deje?“ zopakovala som svoju otázku nahlas.
„Treba vyriešiť to nedorozumenie. Teda, lepšie povedané, tvoj skrat.“
„Môj skrat? Ja svoje rozhodnutie nezmením!“
„Máš rada spln?“ spýtala sa bledá žena a leštila si svoje dlhé nechty. „Ak nie, mohol by to byť problém.“
„Vy sa mi vyhrážate?“
„Myslím, že vyhrážky ani násilie nebudú potrebné. Vykonáme si len svoju prácu a necháme ťa spať,“ zaceril sa Chris a zdrapil ma za ruku. „Moja sestra nám pomôže. Musíme zložiť neporušiteľnú prísahu.“
„Neporušiteľnú prísahu? A prečo prosím ťa? Chris, neviem, čo ti zase vošlo do hlavy, ale nechajme si to na ráno. Obaja sa vyspíme, necháme si to prejsť hlavou...“ Ozval sa hrdelný smiech.
„Táto dievčinka je vážne roztomilá. Aká škoda, že si nemôžem zahryznúť do tvojho krku...“
„To máš pravdu, Katie. Cherry musí vyzerať na svadbe úchvatne.“
„Na svadbe? Ale ja si ťa predsa nevezmem!“ preskočil mi hlas.
„O tom pochybujem.“
„Chris, prosím ťa, nerob hlúposti.“
„Dobre, ak nechceš, nechám ti znetvoriť tvár. Mne sa budeš páčiť aj tak a ak budeš spokojná i ty...“
„Radšej sa nechám znetvoriť, ako by som si mala vziať teba!“
„Ohohó, už vystrkuje pazúriky...“ Zazrela som na jeho slizkú sestru. Ak si myslí, že ma zastraší... Tú chybu neurobím! Chris ma v tichosti pozoroval.
„Dobre,“ ozval sa napokon, „nechcel som zachádzať až tak ďaleko, ale keď inak nedáš... Vezmeš si ma, či sa ti to páči, alebo nie. Inak zabijem svojho otca.“ Zbledla som ako krieda. Predniesol to tak pokojne, akoby nič, akoby to nebol človek, čo sa o neho staral dvadsaťpäť rokov, chránil ho pred problémami a bolesťou... V tvári sa mu zračilo pobavenie.
„Neverí ti.“
„To máš pravdu, Katie, neverím mu. Neverím, že by bol až také zviera.“ Pravdou však bolo, že som mu verila. Úboho som sa však snažila presvedčiť samu seba o opaku.
Zasmial sa: „Myslíš?“
„Neurobíš to. Okrem toho, prečo by mne malo záležať na tvojom otcovi? Je to tvoj otec, nie môj.“
„Nerob si zo mňa dobrý deň. Nie som slepý, vidím, že si z neho celá preč. Bol som hlupák, že som ťa s ním nechal samu. Podcenil som vás. Mohol som si myslieť, že sa necháš nejako omámiť.“
„To nie je pravda!“
„Ak to neurobíš, zabijem ho. Takže?“
Hľadela som do tých tvrdých očí, márne hľadala čo i len štipku súcitu či nehy, ale... Darmo. Na mihalniciach sa mi perlili slzy, akoby sa len silou vôle držali na mieste a srdce mi našepkávalo, čo mám urobiť. Hoci sa rozum krvopotne bránil, nestačilo to. Severusa som milovala a nedokázala by som žiť s vedomím, že som ho poslala na smrť. A Chris by ho bez mihnutia oka zniesol zo sveta. Prečítala som si to v jeho očiach.
„Dobre,“ šepla som porazenecky. Ak ho to zachráni.
„Vedel som, že dostaneš rozum. Katie, poď.“
Pevne mi stisol ruku, zabodol svoje trnky do mojich... Katie vyslovovala zaklínadlá a farebné pásiky sa ovíjali okolo našich rúk, navždy spájali naše životy v jedno, hoci som po tom vôbec netúžila. Slzy mi stekali po lícach, bolesť v srdci ma trhala na márne kúsky, nedovoľovala mi nadýchnuť sa...
Severus, odpusť mi!
Posledný záblesk, trhnutie rukou a môj a Chrisov život bol navždy spojený. Budem si ho musieť vziať. Pre nás so Severusom už bolo navždy neskoro. Trpko som sa rozplakala. Už navždy bolo neskoro...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár