Niečo vymyslím
Ráno som vstávala s opuchnutými očami, nevyspaná a keď som pozrela do zrkadla, nezmohla som sa nanič iné, len na zhrozený povzdych. Moje oči boli hlbokou studňou zármutku, nebola v nich ani iskierka svetielka, záchranné lano s vedrom hodili i so mnou dolu, bez nádeje na záchranu. I keď... istá záchrana tu bola. Môj obraz v zrkadle záporne pokrútil hlavou. Nemôžem ju porušiť. Nechcem zomrieť. A nechcem si ani len predstaviť, čo by Chris potom urobil Severusovi. Áno, musím mu to povedať! Nie, nemôžem! Zlomí mu to srdce!
Zúfalo som sa hodila na posteľ. Nevidela som žiadne východisko z tejto situácie. Chris mi ešte pred odchodom pohrozil, že ak sa pokúsim prísahu obísť, Severus zomrie. Katie len súhlasne prikyvovala. Nechápem. Je to jeho dcéra, staral sa o ňu a ako mu to odpláca?!
Znovu som sa zakutrala do perín s nádejou, že zaspím večným spánkom. Nedarilo sa. Dolu som však nechcela zísť. Ešte nie. Zvláštne však bolo, že ma nikto nehľadal. Celý deň. Darmo som napínala sluch, žiadne kroky či otváranie dverí oproti som nezačula. Nikomu som nechýbala, nikto ma nehľadal. Možno keby som sa teraz pobalila, nikto by si to ani len nevšimol. Možno som to aj mala urobiť, ale zostala som pasívne ležať. Zmocňovala sa ma depresia a pred očami som neustále videla Chrisovu uškŕňajúcu sa tvár.
Večer mi už vnútornosti skrúcalo od hladu, ale nepohla som sa. Až vtedy mnou trhlo, keď sa mi bez upozornenia rozsvietilo v izbe svetlo a ozval sa Chrisov hlas: „Čo tu ležíš ako mŕtvola?! Fuj, vyzeráš odporne, sprav so sebou niečo. O pár dní máme svadbu, tak nech sa aspoň trochu podobáš na nevestu.“
Hoci sa mi Chrisove slová zarezávali do srdca, zareagovala som len na jedno. „O pár dní?“ prehltla som.
„Ó, áno, holubička moja, všetko vybavím, len sa ty neboj,“ uškrnul sa, „tak sa pozbieraj, zajtra si pôjdeš po svadobné šaty. Kedy bude slávnostná večera ti dám včas vedieť.“
Nemo som hľadela na dvere. Svadobné šaty? Izbou sa rozhľahol hysterický smiech. Skôr pohrebné by sa mi zišli. Psychicky vyčerpaná som však zaspala skôr, než som stihla svoju myšlienku rozviť.
Ďalšie ráno nebo akoby zo solidarity smoklilo so mnou. Nos i oči som mala červené a výrazné kruhy pod očami mi dodávali výraz diabla. Obliekla som si ten najvyťahanejší čierny sveter, aký som našla, čierne nohavice a na hlavu, hlboko do čela, som si narazila čiernu baretku. Presne takto som sa cítila. Ako vdova. Pousmiala som sa. Výstižné. Ale hádam ma takto nikto nespozná. Zhrabla som dáždnik a opatrným krokom som vyšla z izby. Nechcelo sa mi ísť nikam, ale musela som si vyzdvihnúť svadobné šaty. Už som mala ruku na kľučke vchodových dvier, keď sa za mnou ozval Severusov hlas: „Cherry? Môžeš na chvíľku?“
V duchu som zaúpela. Nie, prosím, len nie teraz. Pomaly som sa otočila. „Áno?“ zahundrala som so sklonenou hlavou. Severus stál vo dverách do svojej svätyne.
„Poď ku mne.“
„Ja sa ponáhľam, potom sa zastavím.“
„Cherry!“ Povedal to takým tónom, že som musela naňho pozrieť. Vzdychla som si a šla za ním. Nuž čo, aspoň to budem mať čo najskôr za sebou. Pomaly som sa došuchtala do tej tmavej miestnosti, zavrela za sebou dvere a obzerala sa okolo. Niečo mi tu chýbalo. Ale čo?!
„Stalo sa ti niečo?“ podišiel Severus ku mne.
Jasné, zmizla fotka jeho manželky! Ale prečo?! Už ju zabil?!
„Hm... ani nie.“ Aj naďalej som si obdivovala špičky topánok. Severus mi rukou nadvihol bradu, čím ma prinútil pozrieť mu do očí. „Prečo si plakala?“
V tej chvíli mi z očí znovu vytryskli horúce slzy, klesla som na zem a zúfalo sa rozplakala. Túžila som len po jednom. Nevidieť tie láskavé oči, keď mu poviem pravdu.
Severus sa sklonil ku mne a objal ma: „Len si poplač. Slzy vždy pomôžu.“
Máčala som mu košeľu slzami a on ma neprestajne hladkal po chrbte. Neviem, koľko som plakala. Hodinu, dve, päť minút... Keď som však zdvihla zrak, musel ho môj výzor mierne vystrašiť, lebo obočie mu vyskočilo o päť centimetrov vyššie.
„Budem sa vydávať.“
„Ešte som ťa nepopýtal o ruku,“ pokúsil sa o vtip, i keď mu bolo iste jasné, o čom tu točím.
„Nechcem... ale nechcem stratiť ani teba.“
„Počkaj, Cherry, nerozprávaj hlúposti, nemáš sa prečo vydávať. S Chrisom si sa predsa rozišla a...“ Oči sa mi znovu naplnili slzami a medzi trhanými vzlykmi som mu všetko vyrozprávala. Pochybujem, že mi aspoň spolovice rozumel, čo som tam bľabotala, ale zrejme pochopil, lebo v tvári sa mu zračil hnev.
„Cherry, nemyslíš to vážne, však?!“
Utrela som si nos. „Toto by som si nevymýšľala. A teraz mi povedz, že si to hovoril, že si ma odrádzal, aby som sa s ním rozišla už skôr, lebo mi ublíži! ÁNO, UŽ TO VIEM! VIEM! NECHCELA SOM TI SPOČIATKU VERIŤ A TO MÁM ZA TO!“ rozkričala som sa. Prenášala som všetok svoj hnev, ktorý už dlho klokotal v mojom hlbokom vnútri, na muža, ktorého som tak milovala, že som sa rozhodla súhlasiť s takou ohavnou myšlienkou.
„Nechcem ti to povedať,“ šepol Severus s bolesťou. „Je to moja vina. Mal som nejako zasiahnuť. Ja som predsa vedel, že bude po svojej matke! Že obaja budú po nej! A predsa som predtým zatváral oči! Som hlupák!“
„Sev, prestaň, to nikomu nepomôže...“
„Musíme vymyslieť ako to neurobíš.“
„Ale nič také nie je. Len smrť.“
„Nie! Nezomrieš!“ pustil ma a začal sa prechádzať po miestnosti.
„Sev?!“ zašepkala som zo zeme. „Aká bola jeho matka, keď je vraj po nej?“
Čakala som, že ma zas odbije s tým, že mi to nemôže povedať, no na moje počudovanie si sadol na stoličku vedľa mňa a začal: „Moja žena pôsobila ako krehké žieňa, ktoré vzbudzovalo v ľuďoch pocit, že potrebuje, aby ju niekto ochraňoval. Možno tak nevyzerám, ale počarila mi práve táto jej vlastnosť. Možno keby som ju lepšie spoznal, nedopadlo by to tak. Ona tak naozaj iba pôsobila na ostatných. Vo vnútri však driemal krvilačný tvor túžiaci len po moci a krvi! Toľkokrát sme sa preto pochytili! Spočiatku to boli len také nevinné problémy, hádky, no Chris aj Katie pre ne trpeli. Tušil som, že moja žena inklinuje k tej najčernejšej mágii a raz som sa o tom sám presvedčil. Celý deň som ju nikde nemohol nájsť a tak som oboch uložil ja. Chcel som si ešte robiť nejaké veci do práce, nuž som zamieril do pracovne. Na chvíľu ma zarazili zelené záblesky, vychádzajúce spod dvier, no pomyslel som si, že sa zas venuje svojím orgiám a bol som rozhodnutý vyhodiť ju. To mi však úplne vyfučalo z hlavy, keď som zistil, čo dovádza.“ Severus stíchol a zhnusene privrel oči, akoby to znovu prežíval. Ja som ho bez dychu počúvala, prekvapená, že mi konečne prezrádza, čo sa udialo v tomto dome a prečo toľkí ľudia trpeli.
„Nuž,“ začal rýchlo, akoby sa snažil mať to čo najskôr za sebou, „v našej pracovni bolo asi desať malých, nevinných a teraz už značne zmrzačených detí. Moja žena sa nad nimi týčila ani kráľovná a blažene si pochutnávala na prstoch zlatovlasého dievčatka. Oči mu vyliezali z jamôk, tvár malo zaliatu slzami a krvou...“
Žalúdok sa mi zdvíhal, ani keby som stála na lodi uprostred tej najhoršej búrky, ruky som si pritískala na ústa a ticho prosila Severusa, aby už prestal. Nepočul ma.
„Asi ich zakliala, aby nevydali ani hláska, veď je nemožné, aby boli ticho ako myši. Rozumieš! Jedla cudzie deti v mojom dome! A keď ma zbadala, ešte ma aj ponúkla! I keď pochybujem, že to myslela vážne, pretože ako potom priznala, robila to preto, aby sa stala nepremožiteľnou a taká chcela byť len ona sama. Keď im prestala venovať pozornosť, schúlili sa do klbka a vďaka zeleným mihotavým plameňom sviečok vyzerali ako mŕtvoly! Vyhodil som ju, preklínal som ju, ona mi to vracala a konečne mi vykričala všetko, čo narobila! Vraj zámerne vložila do oboch našich detí tieto vlastnosti, ktoré sa podľa nej prejavia v správnom čase! Rozumieš?! Ona znetvorila naše deti! A zámerne! Len preto je Katie taká zahľadená do svojho muža! Lebo má kúsky z neho! Preto som ťa tak odhováral od Chrisa! Nechcel som, aby si trpela! Miloval som ťa od prvej chvíle! Nemal som to dovoliť! Nemal! Bol som slaboch! Slabo som sa snažil! Veď som vedel, aký je! Nebyť toho všetkého... povedal by som ti to a ty... bola by si voľná, ale takto musíš...“
„... si ho vziať,“ dokončila som bezhlasne a pred očami som mala tie úbohé deti, dokaličené, vystrašené... Bolo mi zle a aj tak som nechápala.
„A prečo mi to hovoríš až teraz?“ skúsila som a dotkla sa jeho ľadovej ruky. Severus si vzdychol: „Bol som viazaný neporušiteľnou prísahou. Predtým, ako navždy odišla, som žiadal, aby pustila tie deti domov. Nemohol som dovoliť, aby ich nakoniec celkom zabila! Súhlasila. S tým, že budem prisahať, že o tomto nikomu nikdy nepoviem. Bála sa, že jej niekto zabráni v budovaní si svojho perfektného života. V opačnom prípade zlikviduje aj Chrisa, aj Katie. Zložil som teda prísahu. Teraz viem, že som ju mohol aj zabiť, ale nedokázal by som to. Poškvrniť si ruky krvou matky mojich detí. Ona takmer okamžite zmizla a ja som musel deti odpraviť k rodičom. Nemohol som však prelomiť kúzlo mlčanlivosti, vôbec neviem, aké kúzla použila. No nakoniec, po niekoľkých týždňoch, som i posledné dieťa vrátil tam, odkiaľ prišlo. Medzitým som musel čeliť neutíchajúcim otázkam svojich detí. Kde je mama a prečo odišla bez rozlúčky. Niečo som si navymýšľal a oni sa postupne prestali vypytovať. Avšak, začalo sa napĺňať to, čo som čakal. Za tých dvanásť rokov sa ich charaktery neporovnateľne zmenili. A potom si prišla ty,“ pohladkal ma po mokrom líci. „Neustále si chcela vedieť, čo sa s ňu stalo, podozrievala si ma z ktoviečoho všetkého a hoci som ti to chcel povedať, nemohol som. Až teraz. Včera, jeden pán, čo ju hľadal dlhé roky, aby som nebol prekvapený, keď niečo vykoná, mi oznámil, že zomrela. Vraj jej niečo vybuchlo a bol to taký experiment, že sama nemala šancu zachrániť sa. Nik iný jej nepomohol. Zhorela do tla.“
„Ach, Sev,“ objala som ho. Cítila som sa vinná, že som ho podozrievala a bolo mi nesmierne ľúto, že musel prežívať také muky.
„Chápeš, že keby si nezložila tú prísahu, mohli by sme sa vziať?! Ale takto... Neboj... niečo vymyslíme, sľubujem,“ bozkával ma. Bozky som mu opätovala, no potom som mu zostala ležať v náručí ako handrová bábika a pomaly sa vysporadúvala s novou skutočnosťou. Padla na mňa taká únava, že som zaspala a zobudila som sa až keď bola moja izba ponorená v šere. Severus ma zrejme preniesol. Prudko som sa strhla. Zdola som rozoznávala hlasy mojej mamy a sestry. Oni sú tu? V tej chvíli mi na dvere zaklopala Ina.
„Pán Chris vám odkazuje, že sa máte pripraviť a zísť dolu na slávnostnú večeru.“
„Ďakujem, Ina.“
Slávnostná večera! Naše zásnuby! Nie! Zhrozene som si prehrabla vlasy. Čo si mám obliecť? Merlin! Mama nesmie zistiť, že som na pokraji nervového zrútenia!
Bleskurýchle som otvorila skriňu a vydolovala fialkové šaty. Prečesala som si vlasy, poriadne si prepudrovala nos, že keby sa ma mama spýtala, či mi je zle, keď som taká bledá, nečudovala by som sa jej. Onedlho som už stála v jedálni.
„Cherry, zlatko!“ hrnula sa ku mne žena kyprých tvarov.
„Ahoj, mami,“ pobozkala som ju na líce.
„Čau,“ ozvala sa znudene Rowena. Presne som vedela, že moja sestra len premáha nadšenie z tohto nádherného domu.
„Nejaká si bledá, nie je ti dobre?“ No nevravela som?
„Som v poriadku, mami.“
„Akurát som pánovi Snapovi hovorila, že si nemôže priať lepšiu nevestu,“ usmievala sa moja mama. Zdesene som pozrela na Severusa. Stál pri stolíku s alkoholom, na tvári mal kamenný výraz a pohár zvieral tak silno, až som sa bála, že pukne.
„Ak dovolíte, chceme vám so Cherry niečo povedať,“ schmatol ma Chris za ruku a postavil sa pred dlhý stôl. Majetnícky ma zvieral okolo pása a prednášal tú „úžasnú“ správu ostatným. „Tak do týždňa sa chceme vziať.“
Prosím? Pozrela som na Chrisa, ktorému blčali oči a neustále ich upieral na jedno miesto. Kam? Na Severusa, ktorý v tej chvíli rozpučil pohár a z ruky mu vystrekla krv. Chcela som sa vrhnúť za ním, no Chris ma nepustil.
„Pamätaj na svoj sľub,“ zavrčal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár