Soraya 1.časť

No znovu čosi pre tých, čo majú radi Severusa Snapa

***

RANENÝ


Ťažké dažďové kvapky buchocú na sklá okien, budia obyvateľov domov do škaredého, zamračeného dňa.
Hoci toto počasie láka hneď po otvorení očí, obrátiť sa na druhý bok a pokračovať v sladkom odfukovaní, nie každému je to dovolené.
Soraya, mladá dvadsaťročná žena si vzdychne, pomaly sa posadí na posteli, pretrie si oči a zamračí sa na okno. Už druhý týždeň prší. Stále. Komu by sa v takomto počasí chcelo ísť do práce?! Pozrie na hodiny. Je 5:00. Najvyšší čas vyteperiť sa z postele, rýchlo sa upraviť a bežať do nemocnice.
Soraya skočí do papúč a zívajúc sa vyberie do kuchyne. Cestou nakukne so izby Caroline, svojej spolubývajúcej a kamarátky zároveň. Tá sa má. Pracuje na Ministerstve a dnes jej stačí ísť až na deviatu. Odšuchce sa do kuchyne, postaví si vodu na kávu a ide do kúpeľne. Musí niečo urobiť so svojimi nemožnými vlasmi.
Pochmúrnym pohľadom sa prezerá v zrkadle. Tvár si umyje studenou vodou, vďaka čomu jej pleť získa zdravý odtieň ružovkastej farby a viečka po odpuchnutí odhalia veľké čokoládové oči. Hm, to už je lepšie, pomyslí si, vezme hrebeň a rýchlo si prečeše polodlhé hnedé vlasy s ofinou. Výborne, už len trochu lesku na pery. Paráda. Mám fakt šťastie, že celá naša generácia mala oči orámované hustými vytočenými mihalnicami. Mám omnoho menej roboty ako Caroline. Tá si musí každé ráno na seba nahádzať kopec farby, aby ako ona hovorí, vyzerala aspoň trocha k svetu.
Naposledy sa na seba v zrkadle nezbedne uškrnie, vletí do kuchyne, vypije horúcu kávu, znovu ako vždy si popáli jazyk, oblečie si jednoduché muklovské oblečenie, vezme kabelku a beží von. Pred vchodovými dverami sa navlečie pršiplášť a po pár metroch sa odmiestňuje do práce- k sv. Mungovi, kde pracuje ako liečiteľka a to veľmi dobrá.
Chcela by som už konečne bývať vo svojom, frfle Soraya, keď sa primiestni pred nemocnicu a tých pár krokov prebehne pomedzi kvapky. Je to fajn nájom, ale moje by bolo moje. Aj Caroline by chcela byť vo svojom, len tie peniaze. Ešteže nám toto zohnala jej teta. Neviem, kde by sme inak žili. Pochybujem, že by mi niekedy naši odpustili a pomohli. Sú nato príliš tvrdohlaví. Stále si len melú svoje. Vraj, nikdy ti to neodpustíme. Ich vec. Pre Merlina, prečo som si na to vôbec spomenula? Pokazí mi to beztak zlý deň. Vtom si Soraya spomenie na svojho priateľa Toma Manneringa a úsmev jej skrášli tvár. Večer majú ísť na večeru a ona sa neskutočne teší, že znovu bude v jeho náručí.
Takto s úsmevom vojde do nemocnice.
"Dobré ráno, slečna Willardová. Dnes ste samý úsmev, dobrý deň?" usmeje sa Clarie na informáciách.
"Dobré ráno aj vám. Ako sa to vezme. Ten dážď mi prekáža, ale čo narobím," odvetí ešte stále usmiata Soraya a kráča do svojej ordinácie.
"Ahoj," pozdraví svoju sestričku Florrie, s ktorou sa priatelí už 3 roky..
"Čau. To nie je normálne, že stále prší. Dnes som skoro zaspala! Bodaj to! Nestihla som si ani Denného Proroka prečítať," zafrfle Florrie.
"Ó, dnes nebude vtip," zatvári sa Soraya nešťastne, hoci v duchu sa smeje. Florrie je posadnutá čítaním vtipov, ktoré potom používa na rozveselenie pacientov. Niekedy je to unavujúce, no náladu to vylepší.
Florrie vyskočí z kresla. "Idem si nejaký zohnať. Keby ma šéfka hľadala, som na toaletách. Dúfam, že ani tá hnusná donášačka Lujza ma neuvidí."
"Neboj, budem ťa kryť. Bež."
Keď Soraya osamie, navlečie si uniformu, upraví vlasy a začne si triediť dnešných pacientov. Včera jej štyria poslali sovu, že dnes prídu. Vraj problém s pokožkou.
"U mňa so spánkom," zívne Soraya, práve keď sa vráti Florrie s Denným Prorokom v rukách.
"Vieš ako sa povie bielej lentilke?" vydýchne.
"Hm, to teda neviem."
"Secondhand." Z miestnosti sa ozve smiech.
"Píšu tam ešte niečo?"
"Áno, Hastings vydal nový zákon."
"Ale?! Pán minister? A aký?"
"No, vraj každý, kto stretne smrťožrúta a spozná ho, má ho udať na ministerstve. Kto tak neurobí a zamlčí to, čaká ho väzenie v Azkabane. Vraj je to niečo ako spolupáchateľstvo. Aj tak pochybujem, že by ťa ten smrťožrút nechal len tak odísť," zamračí sa Florrie na fotku ministra mágie.
"Ale má pravdu. Ak Voldemort nebude mať privŕžencov, bude v nevýhode. Aspoň trochu," zamýšľa sa Soraya. "No nič. Musím ísť prezrieť pacientov na druhom poschodí. Zatiaľ ahoj."
Soraya vyjde na poschodie a vstúpi do prvej izby.
"Tak ako, pán Douglas, aká bola noc?" usmeje sa na prešediveného starčeka, strácajúceho sa vo veľkej posteli.
"Ále, nemohou šom špať. Pani šeštrička mi žobrala žuby. Aby šom ša nezadrhou. Pche!"
Pohoršený starček prepichuje Sorayu pohľadom. Očividne sa mu zdá ponižujúce, že mu vzali jeho vlastný chrup.
"Veď ona vedela, prečo to robí. Čo sa nepamätáte, čo sa stalo pred tromi dňami? Ešte chvíľu a mohlo byť po vás. Je mi ľúto, že s tým nesúhlasíte, no tie zuby vám nevrátime, kým nevstanete z postele."
Ponapráva mu vankúše, skontroluje, či nemá teplotu a ide za ďalšími pacientmi. Ani jeden nie je nadšený z počasia a všetci to dávajú patrične najavo.
Keď na poludnie skončí, zvalí sa v ordinácii na stoličku a naleje si teplého čaju, ktorý jej pripravila Florrie. Tá práve zadychčane pribehne.
"Doviezli nám nejakého muža. Je pekne doriadený. Rýchlo, poď!"
Soraya položí šálku na stôl a uteká na koniec chodby. Tam už sú zoskupené tri sestričky okolo muža s čiernymi mastnými vlasmi a sinavou pokožkou. Na nohe má dva veľké otvory a z tých sa valí červená krv.
"Accio obväzy!" skríkne Soraya s prútikom v ruke a rýchlo ich prikladá na rany, aby celkom nevykrvácal. Muž trochu postonáva, trhá mu nohou, no teraz je dôležité, aby ňou nehýbal.
"Prosím vás, pridržte mu tú nohu," prikáže Soraya a nakloní nad raneného.
"Ako sa voláte? Moje meno je Soraya Willardová. Dokážete zopakovať moje meno? Odpovedzte mi, viete ako sa voláte vy?"
"Severus Snape," šepne z posledných síl muž a upadne do bezvedomia.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu