Soraya sa rozhodla, že zoberie Stellu na celý deň na menší výlet. Vezmú si deku, jedlo a strávia spolu dlhší čas.Tak či tak, keď si ju adoptuje, budú spolu stále. Nech si pomaličky zvyká.
Keď sa objavila pred dverami Stellinej tety, takmer okamžite sa otvorilo okno.
"Hneď je vonku. Ja totiž nemôžem veľmi chodiť," zakričala Stellina teta.
"Potrebujete nejako pomôcť?"
"Nie, to je v poriadku."
"Skutočne? Som predsa liečiteľka..."
"Naozaj. Jednoducho sa s tým musím zmieriť."
V tej chvíli otvorila Stella dvere: "Ahoj, ideme na plechádzku?"
Soraya si kľakla a objala ju: "Ahoj, zlatko. Áno, ideme, ale na takú dlhú, tak dúfam, že ťa nebudú bolieť nožičky."
"Nebudú, ja som už veľká," vyhlásila Stella dôležito a vložila rúčku do Sorayinej.
"Dúfam," usmiala sa Soraya, obe zakývali žene v okne a spoločne odišli do neďalekého parčíku. Bolo tam mnoho ľudí- mamičky, oteckovia svojimi ratolesťami, zvieratá... Všetci využívajú slnečné dni ešte predtým než znovu prídu dažde.
"Tak, myslím, že tu by sme mohli rozložiť deku," rozhodla Soraya a o chvíľu už posedávali v tieni stromu, ktorý Soraya vybrala, aby Stella náhodou nedostala úpal. Vybalila rožky, obložené chlebíky, pirôžky, sladkosti...A Stelle len očká svietili.
"Ja ťa mám tak lada," objala ju chudými pažami okolo krku a vtisla jej na líce mokrý bozk. Potom vzala loptu, pohadzovala si ju po okolí, trhala kvety až kým nemala plnú náruč. Vtedy pribehla k Sorayi: "Toto je ple teba."
"Ďakujem."
"Chcela by som mať takú mamičku ako si ty. Môžem ti hovoliť mami?" opýtala sa Stella a pozorovala Sorayu svojimi tmavými očkami. Sorayi vyrazila dych. Veď ona má mamu. Síce mŕtvu, ale má. Nemala by na ňu zabúdať...Ale, zrejme potrebuje cítiť tú istotu, ktorú môže dať len mama...
"Dobre, ak chceš," zašepkala Soraya s úsmevom.
"Mami," rozosmiala sa Stella, práve keď padol na ich hlavy tieň. Zodvihli hlavy a stretli sa s pohľadom Severusa.
"Ahojte," pousmial sa Severus, trochu bledší, ale inak vyzeral vyrovnane. "Počul som mami?"
"Ahoj," urobila si Soraya striešku nad očami, aby jej nesvietilo do očí, "som rada, že si prišiel. A áno, počul si dobre. Stella ma odteraz volá mami."
"Zase tento ujo? Nepáči sa mi," odula Stella pery a zazrela na neho.
"Ale Stella, je to môj kamarát a tiež má veľmi rád deti." Prosím, len nech sa dajú dokopy. Ale, nie som si istá, či to bol dobrý nápad. Severus sa tvári čudne a Stelle sa nepáči. Vtom sa Soraya zdvihla: "Zabudla som nejaké veci. Počkajte ma tu. Do pol hodiny som späť."
"Mami! Chceš ma tu nechať samu?" Stelline očká sa plnili slzami. Soraya si k nej kľakla.
"Neboj sa, je to dobrý ujo, on tu s tebou poká. Urobíš to pre mňa?"
"Tak doble," povedala po chvíľkovom zaváhaní.
Soraya teda odišla a pri vzdialenejšom strome sa prikrčila, aby sa schovala. Musela to skúsiť. Nasledujúcu polhodinu bola pripravená sledovať dvojicu tmavovlasých ľudí, aby zistila, či si jeden druhého predsa len neobľúbia.
Obaja najprv sedeli nepohnute, každý hľadel na inú stranu, no po chvíli Stella zdvihla loptu a začala si ju pohadzovať. Keď jej odskočila, pobehla po ňu a vrátila sa späť. Stala si trochu obďaleč a podávala ju Severusovi. Ten sa tváril trochu vydesene, Soraya videla ako sa mykol, no po chvíli vzal loptu do rúk a hodil späť Stelle. Nakoniec sa tak pohrúžili do hry, že si ani nevšimli Sorayin príchod.
"Zdá sa, že si celkom rozumiete."
"Je celkom doblý," vyhlásila Stella a napchala si do úst koláčik.
Soraya sa otočila k Severusovi: "Bolo to také hrozné?"
"Nie, bolo to celkom fajn. A čo si to zabudla? Nič si nedoniesla."
Soraya sa mierne začervenala: "No..."
"Rozumiem," pohladká ju po ruke.
Na sklonku dňa sa všetci pomalým krkom vybrali domov s tým, že takýto deň si ešte zopakujú. Soraya bola presvedčená, že Severus si Stellu obľúbi a aj ona jeho. Severus sa však vôbec necítil dobre v spoločnosti dieťaťa, ktoré malo pôvodne zomrieť jeho rukou a Stelle, tej to bolo jedno. Bola šťastná, že má okolo seba veľa ľudí. Nasledujúci mesiac trávili každý víkend v parku, na poliach, v lese, prechádzkami po meste, nakupovaním...
Zvláštnu skupinu ľudí tvorili Soraya so Stellou, Florrie, Severus a Caroline. Stella bola vo svojom živle. Bolo okolo nej veľa ľudí, rozmaznávali ju, mala zrazu veľa tiet, jednu mamu a veľkého brata, pretože Severus sa snažil. Robil všetko pre to, aby boli všetky dievčatá spokojné...
Keď sa v nedeľu večer Soraya vrátila k Stellinej tete, poumývala Stellu, prezliekla ju do pyžama, pobozkala na dobrú noc a zišla za jej tetou. Tá ležala v posteli, samá kosť a koža, v tvári sinavá...
"Soraya," zašepkala, "poď sem, bližšie. Chcem ťa o niečo poprosiť. Vidíš sama, že som na tom dosť zle a ja by som nechcela, aby sa Stela jedného dňa zobudila a našla ma tu mŕtvu." Po lícach jej stekali slzy. "Preto ťa chcem poprosiť, aby si ju vzala k sebe už teraz niekedy, ak môžeš."
"Ale, Cornelia, nevravte tak. Ja...samozrejme, vezmem ju k sebe. Ale vy ešte nezomriete..."
"Drahá, ja to cítim."
"Ale keby ste mi dovolil vyšetriť vás..."
"Načo liečiť to, čo je už mŕtve. Chcem len, aby bola Stella zabezpečená a aby nebola vystavená takým zážitkom. Je ešte malá. Dám ti aj peniaze , tento dom odkážem Stelle a kým nedovŕši 17 rokov, budeš ho spravovať ty."
"Ako chcete, urobím podľa vašej vôle," stisla jej Soarya ruku a po hodine odišla preplnená rôznymi emóciami. Bude musieť vyčleniť Stelle nejaký kútik, kým bude bývať z nej. Zrejme ešte dlho bude, do svojho sa jej asi nepodarí presťahovať. Bude musieť niečo vymyslieť.
"Neuveríš, ale pán Douglas sa znovu vrátil. Je v hroznom stave."
"Čo mu je?"
"Vychudnutý, má hrozný kašeľ, bolesti. Musíš ho vyšetriť, ja sa ponáhľam za mamou. Zmyslela si, že budeme zavárať," pokrútila Florrie hlavou a o chvíľu jej nebolo.
Soraya trochu znepokojene vybehla za novým pacientom. Hneď vo dverách vedela, že je zle. Pán Douglas mal na sinavej pokožke rozsiahle žlté škvrny, prsty mu vykrúcalo do opačných strán a po celej miestnosti sa niesol zápach rpzkladajúceho sa mäsa.
"Pán Douglas, kde vás bolí?"
Starček na ňu vyvalil oči a s nečakanou silou jej stisol ruku. "Šlečna Wil-lardo- vá...po-pomôž- te mi," vyrážal zo seba. Ruka mu vyletela k hrdlu a neustále robila pohyby pripomínajúce akoby odtŕhanie niečoho neviditeľného , čo mu sedelo na hrdle.
Sorayi sa na chvíľu zmocnila panika, no okamžite vybehla z miestnosti a o chvíľu bola naspäť aj s elixírom na tíšenie bolestí. Horko- ťažko mu ho vliala do úst. Potrebuje čas na zistenie pôvodu bolestí. Zotrela mu kropaje potu z čela a keď upadol do spánku, odišla vyšetriť ďalších. Predtým ešte izbu zabezpečila kúzlom, ktoré jej oznámi akékoľvek zdravotné ťažkosti staro-nového pacienta.
Nasledujúci mesiac Soraya znovu trávila čas so Stellou, ale podarilo sa jej vydobiť si, že bude venovať nejaký čas aj Stellinej tete Cornelii. Tá chradla zo dňa na deň viac, až sa nevládala ani pohnúť. Vtedy sa Soraya viac-menej nasťahovala do jej domu. Celé dni sa jej venovala, počas Stellniho spánku ju umývala, kŕmila, rozveseľovala, keď mala príliš čierne myšlienky. Doma urobila pre Stellu malý kútik v obývačke. Kúpila jej zopár hračiek, takže bola pripravená kedykoľvek vziať Stellu do jej nového domova.
Jedného dňa, keď sa Soraya vrátila so Stellou domov, zavolala si ju Cornelia k sebe.
"Soraya, chcem, aby si vzala Stellu zajtra k sebe. Už nechcem, aby ma videla takto. Rozlúčim sa s ňou ráno. Skutočne sa môj čas kráti," zašepkala Cornelia a potom vyčerpane klesla na vankúš.
"Dobre, ako si želáte," popravila jej vankúše so slzami v očiach a odobrala sa do svojej izby.
Ráno sa Soraya pokúsila Stelle vysvetliť celú situáciu primerane jej veku.
"Stella, odo dnes budeš bývať u mňa. Budeš mať svoju izbičku, budeš celý deň so mnou, zatiaľ..."
"A plečo?"
"Pretože...pretože tvoja teta je už stará a o chvíľu odíde za tvojou mamičkou a oteckom."
"Ale ja nechcem, aby odišla," začala mrnčať Stella.
"Ani ja, ale...anjelikovia ju volajú...bude mať veľké krídla..."
"NECHCEM! NECHCEM, ABY MOJA TETA ODIŠLA! A NECHCEM ANI TEBA!" rozplakala sa Stella nahlas, odstrčila ju a začala rozhadzovať všetky hračky. Handrové bábiky trhala na kusy a stránky z kníh vytrhávala s takou zúrivosťou, akú dokáže ukázať len dieťa, plné strachu a nepochopenia.
Sorayu na chvíľu zaskočila. Nečakala takúto reakciu. Doteraz brala normálne skutočnosť, že jej rodičia zomreli, už sa trochu rozprávali o tom, že jej teta je chorá... Rozumela jej zármutku, aj nie. Všetci blízki ju opustili a ona má zostať so ženou, ktorá je aj tak pre ňu úplne cudzia? Bol to vôbec dobrý nápad vziať si ju do opatery? Nemala ju radšej dať do domova, kde by sa o ňu postarali kompetentné osoby? Veď to by si ona nikdy neodpustila, nezmierila sa s tým...
Podišla k Stelle a vzala jej z rúk knižku, ktorú práve sústredene trhala na kúsky.
"Poď ku mne," ozvala sa Soraya, no Stela okamžite zvreskla: "NIE!"
Merlin, daj mi silu! prosila Soraya a bojovala s túžbou dať jej zopár na zadok.
"Stella...ona predsa bude dávať na teba pozor z neba. Bude sa pozerať na tvoje bábiky, kývať nohami, keď bude sedieť na obláčiku..." Stella sa pomaly upokojovala.
"Naozaj?" opýtala sa roztrasene. Soraya prisvedčila. Osušila jej slzy a spoločne vyšli dolu, aby sa rozlúčili.
"Teta, mama povedala, že budeš na mňa dávať pozol a kývať mi z obláčika."
Pri slove mama, pozrela Cornelia s otázkou v očiach na Sorayu, no potom pochopila.
"Tvoja mamička má pravdu. Budem spolu so slnkom svietiť na zem, aby sa kvietky každé ráno zobúdzal, budem ťa svojimi slnečnými lúčmi štekliť na nošteku."
Stella sa zasmiala. "Budeš mi chýbať," objala ju.
Po chvíli sa ocitli pred Sorayiným domom. Stella rozžiarene sledovala okolie, priam ju svrbeli nohy, len aby mohla všetko hneď preskúmať.
"Poďme dovnútra. Môžeš si zariadiť postieľku ako chceš a potom si niečo dobré uvaríme."
A zrejme si budem musieť oddýchnuť. Ten boj ma trochu vyčerpal.
Počas nasledujúcich troch týždňov chodila ku Cornelii jedna opatrovateľka, ktorú za lacný peniaz najala Soraya, aby sa o ňu starala, keď ona nemohla. Keď svitol tridsiaty deň Stellinho bývania u Sorayi, prišla jej do práce sova. Videla, že je od opatrovateľky a tak ukradomky pozrela na Stellu, ktorá si spokojne kreslila za stolom a list otvorila.
Slečna Willardová.
Pani Lawrenceová dnes nad ránom zomrela. Ak môžete, zastavte sa tu ešte dnes. Ja dovtedy poupratujem a môžem ju prezliecť a trochu upraviť.
Lina
Sorayi po lícach stekali slzy, no rýchlo si ich utierala, aby Stellu znovu nerozrušila. Hoci od toho posledného výbuchu bola pokojná, sem-tam jej v očiach zahorel oheň bojovnosti.
Poobede budem musieť navštíviť Stellinu tetu.
Pohľad na Corneliu bol žalostný. Jej bezvládne telo sa strácalo vo veľkej posteli, vpadnuté oči mala zatvorené. Všade naokolo vrhalo jej čierne oblečenie tmavý tieň a bolo cítiť Smrťku, ktorá zase raz kosila.
O dva dni ju pochovali na miestnom cintoríne. Na obrade sa zišlo množstvo trúchliacich. Soraya Stellu nevzala, nechala ju s Florrie. Spolu so Severusom, Caroline a s ostatnými ľuďmi bola dať posledné zbohom chorej žene, ktorá tu zanechala jedno malé dievčatko.
"Zrejme jej budem musieť zohnať nejakú škôlku," povedala Soraya, držiac sa za hlavu, ktorá ju neskutočne bolela. Boli dva týždne po pohrebe a Soraya nemohla brať Stellu do práce večne.
"Najlepšia je Arts Foaly. Postarajú sa o deti, pripravia ich aj do školy a nie je ani veľmi drahá. Aspoň tak som počula."
"Niežeby som bola unavená," vysvetľovala Soraya Florrie. "Len niekedy zle spávam, celé dni ma bolí hlava, nohy mám ako z olova..."
"Si prepracovaná."
"Nie som."
Florrie sa na ňu zamračila: "A si večne podráždená. Pacienti sa ma už vypytovali, čo sa s tebou deje. Mala by si sa trochu zamyslieť nad svojím zdravotným stavom."
"Florrie, no tak. Som len unavená," protirečila si, "je to náročné mať doma malé dieťa."
"To si predsa vždy chcela."
"Ja viem...ach.. nechajme to tak."
"Chceš sa jej vzdať?"
"Nie, čo si? Len ma vyčerpávajú boje s ňou. Niekedy si postaví hlavu a nepohnem s ňou ani za nič."
"A kde je teraz?"
"Zaviedla som ju do detského kútika, nech je trochu s deťmi."
"Aspoň sa pohrá."
"Hm."
Vyzerá to tak, že opatrovanie malých detí jej prerastá cez hlavu a to má zatiaľ len jedno, pomyslela si Florrie. A vždy túžila po malých deťoch. Mohla predsa vedieť, že v živote detí sú obdobia, keď bojujú proti všetkým...
Keď sa Soraya večer konečne dostala domov, bola zrelá do perín. Neskoro si však uvedomila, že dnes k nim príde Severus. Spomenula mu, že Caroline príde až neskoro v noci a tak sa ponúkol, že jej bude robiť spoločnosť. Vtedy sa potešila, ale teraz nemala chuť nikoho vidieť. Úplne jej stačilo, že sa musí postarať o Stellu a povedať jej rozprávku, bez ktorej nezaspí. No keďže bolo už neskoro na písanie listu, keď Severus mohol byť na ceste, nechala to tak.
Umyla Stellu, uložila ju do postele, rýchlo prečítala rozprávku a potom sa zvalila v kuchyni na stoličku, s obkladom na čele. Onedlho zazvonil zvonček.
"Pre Merlina, prečo zvoní, veď zobudí Stellu," frflala Soraya cestou k dverám.
"Ahoj," povedala bez záujmu.
"Ahoj, "usmial sa Severus, no keď si všimol Sorayinu tvár, radosť ho hneď prešla. Vstúpil dnu, keď Soraya už dávno bola v kuchyni.
"Bolí ťa hlava?"
"Strašne," povedala so studenou vreckovkou na čele. Severus sa trochu zamračil. Takto si ich spoločný večer nepredstavoval. Ale snáď ju preberie.
"Toto je pre teba," podal jej nádhernú červenú ružu.
"Ďakujem." slabo sa usmiala a privoňala k nej. Ruže miluje.
"Niečo tam zrejme je v púčiku. Chrobák?" nahol sa Severus zrazu k ruži.
"Ukáž?" odhŕňala lupene a zrazu sa medzi nimi niečo zalesklo. Medzi dvoma prstami vytiahla strieborný prsteň s diamantovým očkom.
Severus bol vtom momente na kolenách: "Chcem sa ťa spýtať len jednu vec. Vezmeš si ma?"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
spring
18. 1.januára 2011 21:56
Dokonalé
Napíš svoj komentár