Toto nevyzerá dobre, pomyslí si Soraya, siahne do plášťa a vytiahne fľašku proti otrave. Vždy ju nosí so sebou a tento muž, súdiac podľa dvoch otvorov na stehne, je očividne otrávený.
Odzátkuje fľašku a celú mu ju rýchlo, no opatrne vleje do úst. Okolostojace sestričky ho zatiaľ statočne pridržiavajú, aby sa nemykal, no krčia nosom, tvária sa znechutene. Soraya si to všimne, ale nemá kedy zamýšľať sa nad tým. Pred ňou leží človek v smrteľných mukách a treba mu pomôcť.
"Potrebujem ho dostať na izbu. Oddelené lôžka. A rýchlo. Musíme mu odsať všetok jed, vyčistiť rany a podať mu nejaké elixíry," káže Soraya, no na jej prekvapenie sestričky prvýkrát neposlúchnu jej príkaz. Pokrútia hlavami.
"A toto je čo? Akože nie?" rozhorčuje sa Soraya.
"My by sme vám pomohli, no prv než ste prišli, rozkrikoval sa tu, nech sa ho nikto nedotýka, nadával nám, metal sa ako besný. A má niečo v očiach. Temné. Nesympatické."
"Tak toto je vrchol," zvýši Soraya hlas a otočí sa k Florrie s tým, že ju požiada o pomoc. Tú však v tej chvíli zavolá riaditeľka a tak s ospravedlňujúcim pohľadom odbehne. Mladá žena si povzdychne.
"Tak mi teda všetko pripravte. Pohnite!" skríkne a ponáhľa sa so Severusom na druhú stranu chodby, kde majú špeciálne izby.
"Lokomotor."
Prenesie pacienta na lôžko, rýchlo schytí veci, čo jej priniesli a púšťa sa do rozstrihávania mužovho habitu. Obväz na nohe je už celkom premočený od krvi. Budem sa na ne sťažovať, hnevá sa Soraya v duchu a šikovne čistí ranu, vleje tam žltú tekutinu. Zasyčí to a objaví sa jemný opar. Ešte nikdy toto neurobili.A čo keď robil trochu krik? Ľudia často nevedia zniesť bolesť. Myslia si, že sú jediní, čo trpia a oddávajú sa svojej trýzni. Stratená v myšlienkach obalila pacientovu nohu obväzom a teraz ju silno upevňuje, aby sa jed, ak náhodou nejaký zostal, nedostal do zvyšných častí tela.
"Ešte stále ma nevnímate?" prihovorí sa mužovi. "Nevnímate," odpovie si. A tak sama vyzlieka nehybné telo muža, vyvlečie mu opatrne najprv pravú ruku z habitu, potom ľavú a zrazu podskočí, akoby ju popálil. Na ľavom zápästí sa černie znamenie lebky s hadím jazykom. Je to smrťožrút.
Čo teraz? Má tu, v nemocnici, izbe zlého človeka. Vraha. Smrťožrúta. Stúpenca zla. Voldemortovho sluhu. Podľa najnovšieho zákona by ho mala udať. Zrejme by ho okamžite zniesli zo sveta. Nemo na neho hľadí, vo vnútri zvádza boj.Čo zvíťazí? Cit či rozum? Vie, že by ho mala udať a predsa jej v tom niečo bráni. Sama to nevie identifikovať. ten chlap, Severus Snape, má niečo v tvári. Je tam zlo, to áno. No aj kúsky dieťaťa a bezbrannosti, keď tu takto leží.
Soraya sa rozhodne.
"Zachránim vám nateraz kožu. Nikomu to neprezradím. Máte šťastie, že vás nikto nechcel ošetriť. Pletiem na seba bič. Ak na to niekto príde, tak Merlin, stoj pri nás.
Liečiteľka ho teda celého vyzlečie, ošetrí mu rany na hrudi a tvári a oblečie mu nemocničný habit. Hruď sa mu pravidelne zdvíha, zaspal. No i tak mu Soraya podá ešte elixír spánku.
Poprikrýva ho a potichu vyjde z izby. Zamyslene kráča do ordinácie. Spravila dobre? Možno. No čo teraz? Bude mu treba meniť obväzy a ona tu nemôže byť dvadsaťštyri hodín denne. Zrejme by ho niekto ošetril, keď spí, no to nemôže dovoliť. Odhalili by ho. A aj ju.
Vojde do svojej pracovnej izby a nájde Florrie ako niečo prepisuje za stolom. Áno, len ona mi môže pomôcť. Jedine jej tu dôverujem tak, že môžem povedať čokoľvek a ona bude mlčať ako hrob.
S hlbokým nádychom si sadne za stôl, aby Florrie oboznámila so situáciou. Nech znášajú toto tajomstvo dve.
* * * * * * *
"Dnes si krásna," pobozká Sorayu vo dverách Tom. "Si pripravená? Môžeme ísť?"
"Môžeme ísť," usmeje sa Soraya, zamkne byt a túliac sa k Tomovi vychádzajú von. Idú do reštaurácie U pokladu, kde perfektne varia. Obaja si radi pochutnajú na rybích prstoch či bizóniom mäsa na smotane.
Sadnú si za okrúhly stôl, držia sa za ruky, preberajú svoje denné zážitky. Soraya sa po dlhom dni v práci uvoľňuje. Chvíľu sa pohráva s myšlienkou, že by to Tomovi povedala, no potom ju zavrhne. Čím menej ľudí pozná pravdu, tým lepšie. Je síce len otázkou času, kedy to niekto zistí a potom...... Nie, odtláča Soraya predstavu na väzenie. Tam nepôjdem. Určte. Skôr než na to ktokoľvek príde, ten muž, Snape, bude už za horami za dolami. Cítila som, že robím správnu vec, tak prečo ma teraz zhrýzajú pochybnosti a strach? Soraya podráždene mykne hlavou.
"Čo je dnes s tebou? Si nejaká mĺkva, mračíš sa. Čo sa deje?" preruší tok jej myšlienok Tom. Soraya pozrie na svojho priateľa, otvorí ústa, že mu odpovie, keď tu jej padne zrak na dvoch starších ľudí. Zbledne. Sú to jej rodičia. Tá lysina na temene muža a ten charakteristický postoj. Určite to je jej otec spolu s jej tmavovlasou mamou. Otočia sa akoby vycítili jej pohľad. V otcových očiach sa nenávistne zablysne, odfrkne si, no inak nedá najavo, že vidí svoju dcéru.
Tom sa obzrie, aby zistil, čo sa deje.
"Aha," povie len a stisne Sorayi ruku.
"Dobrú chuť," vytisne Soraya cez zaťaté zuby a skloní sa k tanieru. Po celý čas cíti na sebe opovržlivé pohľady svojich rodičov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár