"Ten má skutočne správanie na úrovni," poznamená Caroline na druhý deň poobede, keď sa Soraya vyspala po nočnej službe. "Už dávno by som mu odtrhla hlavu."
Soraya jej vyrozprávala všetko, no to, že je smrťožrút zatajila. Predsa len, Caroline robí na ministerstve, hneď vedľa ministra mágie a ona nechce nikomu robiť problémy. Ani Caroline, ani Florrie, ani sebe dokonca ani Severusovi, hoci je na neho parádne nahnevaná. Ruka jej začala krvácať, musela si ju obviazať. Zadok ju bolí po páde tiež, no najviac ju bolí jeho správanie.Sama sebe sa čuduje, prečo vlastne zatajila jeho totožnosť. Bola to hlúposť. No teraz už nemôže nič robiť. Nahnevane pichá vidličkou do zemiakov.
"Drahá, nemrač sa. Vyjdi si von s Tomom, užite si konečne po dlhých týždňoch slnka a seba. Aj tak mám pocit, že ho trochu zanedbávaš," pozrie na ňu. "Príliš sa oddávaš práci."
"To hovorí tá pravá. Ty si sama."
"Ale mne sa sloboda páči. Užívam si život a jeho slasti," rozhodí rukami Caroline. "No ty zanedbávaš Toma," zamračí sa na ňu Caroline. "To nikdy nerobí dobro."
"Veď sme spolu boli pred dvoma dňami."
"Ty to takto rátaš? Dievča, dobre ti radím, stretni sa s Tomom a užite si jeden druhého. Lebo ti ubzikne ako vrabec."
Soraya sa pousmeje. "Máš pravdu. Dnes mu napíšem. Nie, pôjdem za ním a.....," nedokončí vetu, lebo ju preruší klopanie na okno.
"Zdá sa, že využívate legilimenciu na diaľku," zasmeje sa Caroline, keď Soraya roztvorí list od Toma, čo jej priniesla huňatá sovička.
"O dve hodinky príde po mňa. Ideme na prechádzku." Soraya vyskočí a beží do kúpeľne, aby sa stihla upraviť, nech vyzerá pre svojho milého čo najlepšie.
Keď Tom zaklope na dvere, privíta ho krásna, vyvoňaná a usmiata žena. Nikde ani stopy po únave, neochote, či zápale do práce.
Ruka v ruke sa prechádzajú v parku, pozorujú malé deti, hrajúce sa v piesku, ochutnávajúce lístky púpav, kričiace a plačúce deti za svojimi mamami. Sorayino srdce sa naplní túžbou po malom bábätku. Chcela by cítiť jeho vôňu, jeho hebkú pokožku a dotýkať sa tých malých prstíkov na jeho rúčke. Ovláda ju materinský cit, ktorý nečakane vzplanul v jej vnútri a pohľad plný túžby uprie na Toma. No on akoby nevnímal, že mu po boku kráča priateľka, zamyslene hľadí kdesi do diaľav, na tvári neidentifikovateľný výraz.
"Hej, Tom," poťahá ho za ruku. Strhne sa.
"Kde sa túlaš?" pritúli sa k nemu. "Nejako si ticho."
"Ja....zamyslel som sa... prepáč. Vieš, mám nejaké problémy v práci, no nechcem ťa nimi zaťažovať. Poďme sa radšej venovať jeden druhému," šepne a lačne sa prisaje na jej pery. Hoci je to bozk horúci, vášnivý, Sorayu objíma pocit, že tomu niečo chýba. Akási iskra, život. To čo bývalo prv. Žeby upadli do stereotypu? Bozky mu opätuje a odtláča od seba pochmúrne myšlienky.
* * * *
"Ako bolo na rande?" privíta ju Caroline večer.
"Dobre."
"Dobre? To je všetko, čo mi povieš? Čo sa stalo?"
"Nič sa nestalo. Nanešťastie, či našťastie? Ja ani neviem," vzdychne Soraya, vyzuje sa a natiahne na gauč. Caroline si sadne oproti nej.
"Tak vrav."
"Ja neviem, čo mám povedať. Možno si mala pravdu. Príliš som sa oddala práci, on urobil to isté a keďže sme spolu málo, drví ma pocit odlúčenia. Akoby sme už neboli naladení na jednej vlnovej dĺžke ako predtým. Kedysi mi vedel čítať aj myšlienky. Dnes? Bol takmer celý čas ticho, iba čo bol prisatý na moje pery. Takto si nepredstavujem vzťah.Rovnocenný a plnohodnotný vzťah je, keď sa obaja podporujú, cítia túžby toho druhého, túžia urobiť ho šťastným. Má to dynamiku, je plný života. Vzťah nie je predsa len o telesnej túžbe. Nemá to tak byť!" Soraya sa odmlčí. "Fú, ale som sa rozkecala."
"To nič. Je to dôležité. Čo keby si to takto povedala aj jemu? Čo ak aj on má takéto pocity ako ty a obaja ste ticho? Rozhovor je dôležitý."
"Máš pravdu," povzdychne Soraya. "Ibaže v najbližších dňoch mám službu dva dni v kuse."
Caroline len pokrčí plecami.
Ja už niečo vymyslím, pomyslí si večer Soraya na hranici ríše snov.
Keď sa ráno zobudí, takmer sa pri pohľade z okna rozosmeje. Vonku je po dlhom čase krásny deň, slnečný, bez jediného mráčika. Popiskujúc si previaže odretú ruku, oblečie sa a vychádza von.
Plnými dúškami nasáva čerstvý vzduch, načúva štebotu vtákov a v duchu si robí rozpis dnešného dňa. Počas obedňajšej prestávky by mohla vziať Stellu na dvor. Na takú malú prechádzku.
Veselo pozdraví Clarie na informáciách i každého na chodbe.
"Dobrý deň, prajem," roztvorí dvere do ordinácie. "Čo sa nové udialo za ten deň, čo som tu nebola?"
"Čau! Nové? Nič. Stella sa na teba pýtala a pán Douglas si zas pýtal svoje "žuby"," zagúľa očami Florrie. "Inak nič. Aha, ešte vtip. Chceš počuť?"
"No daj," povie Soraya a oblieka si rovnošatu.
"Je to pred zrkadlom a zmenšuje sa to, čo je to? Dievčatko, ktoré sa češe škrabkou na zemiaky."
"Kde na tie vtipy chodia?" krúti Soraya hlavou.
"A čo si včera robila?"
"Spinkala som," zasmeje sa liečiteľka, "a s Tomom na prechádzke bola."
"Ó, takže romantické popoludnie, čo?" usmieva sa Florrie, ktorá hoci svojej kamarátke nezávidí, pocíti menšie pichnutie pri srdci. Aj ona toto všetko mala. Človeka, o ktorého sa mohla oprieť, bozky, teplo a pocit bezpečia. Mala. Vďaka práci o svojho muža prišla. Pred dvomi rokmi sa rozviedli a každý sa vybral svojou cestou. On hľadať ženu, ktorá mu poskytne to, čo mu chýbalo-teplé večere a zaštopkané ponožky a ona, sklamaná, oddala sa práci a pacientom.
"No, dalo by sa to aj tak povedať. Pôjdem pozrieť Stellu, mám pre ňu na dnes špeciálny program," usmeje sa Soraya a vyjde von. Za sebou zanechá trochu prekvapenú ženu. Ani slovkom nespomenula jedného pacienta. A pri stlačení kľučky si všimla Sorayine obviazané ruky. Florrie sa zmocňuje pocit, že jej Soraya neprezradila všetko.
Medzitým sa Soraya so Stellou vrelo zvítavajú. Len malé deti dokážu prejaviť svoju čistú a nezištnú lásku voči druhým ľuďom, vo svojej nevinnosti a dôvere veria, že všetko bude vždy len ružové, že ľudia, ktorých majú rady ich nikdy neopustia. No Soraya vie, že Stella budúci týždeň pôjde domov a v jej duši zostane prázdno.
"Mám návrh. Čo keby sme sa šli poobede prejsť?"
"Áno," zvýskne naradostene Stella a keď po ňu po obede príde, radostne sa jej ovinie okolo krku a spoločne vychádzajú na slnkom zaliaty dvor.
Strávia prekrásne popoludnie. Soraya ukazuje malému dievčatku kvety, učí ju ich názvy, vysvetľuje jej podstatu kvitnutia a opeľovania, hádžu si loptu, vdychujú svieži vzduch. Soraya si užíva prítomnosť malého dieťaťa, venuje sa mu, až kým neskončí to menšie voľno. Vtedy vstane, odnesie Stellu, ktorej klipkajú viečka, do izby a vracia sa do pracovne.
Florrie niečo zaujato prepisuje, popíja tekvicový džús, no pri vrzgnutí dverí zdvihne hlavu. Soraya ju pozdraví kývnutím hlavy a sadne si za svoj stôl.
"Čo je?" opýta sa Soraya, keď si všimne Florrin upretý pohľad.
"Čakám."
"A načo?" nechápe Soraya.
"Čo sa ti stalo s rukami?"
"Toto? To je nič. Spadla som."
"Spadla?"
"Uhm," usmeje sa Soraya. "Čo je toto výsluch?"
"Ale nie. Len si nič nepovedala."
"Nie je to nič dôležité."
"Aha. A za Snapom si bola?"
"Nie," odvetí Soraya ľahostajne.
"A kedy pôjdeš?"
"Nepôjdem."
"Čože? Soraya, čo sa stalo medzi vami dvoma?" spýta sa Florrie tak nahlas, až sa Soraya na ňu pozrie a vzdychne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár