na ten deň,
keď bôžik Hermes
prišiel sem,
sfúknuť tvoj život
ešte mladý,
keď nevedel sis
s Hermom rady.
Ty skúviňal si, tvrdil,
"Mám od Persefony dar,
tak čas mi daj a ja,
za seba nájdem náhradu."
Ťaživo vchádzal si do hradu.
Po chodbách si sa potom plazil,
rodičov prosil,
ohýbal si jazyk,
nech niekto
z presilného rodu,
za teba v Styxe zmáča nohu,
za teba z Léte hltať bude vodu.
A vtedy všetci mysleli si,
že láska veľká v mojom srdci,
presvedčila,
"Pôjdem ta,
budem tvoja obeta!".
No mýlili sa,
ty si kvílil,
a ja som v tej ťažkej chvíli,
pochopila celkom ľahko,
čo si zač,
že si len lávkou,
čo sa už už prevrhne.
Zbabelý a navyše,
slaboch - celkom mäkký, že.
Preto som sa núkla s úctou,
byť v Háde poslušnou slúžkou,
Kerberovi lízať rany,
nevidieť viac opar ranný.
Radšej ako za manžela,
červa mať a hlúpe zviera,
čo sa bojí vlastných dní -
to bol klinec posledný.
Keď ma neskôr
vyslobodil Herkules,
ja kúsala som,
kričala som NIE,
Vratiť sa?
To posledné, čo túžim.
Manžel môj,
ten dávno vo mne dožil.
Som sama,
žena,
bodliakový kvet.
A vec, že
za to nenávidím bdieť,
že vydala som sa
celkom za mlada.
Za chlapca,
čo mu kaša
z brady kydala.
Za chlapa,
ktorý keď mal skapať,
svoju matku prosil,
svojho otca lákal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
27. 1.januára 2011 23:06
zmytologizúvaš sa.
Napíš svoj komentár