Kakofonické zvuky ohlásili obed, ale pre M. to neznamenalo nič. Kým nedopíše stranu, nepohne sa odtiaľto ani na krok. Chvíľkovo znervóznel, pretože brucho ťahalo za motúziky nervov a na prázdno vírilo temné vody kyselín. Bola to pre M. ťažká chvíľa. Udržať na uzde sústredenie, nepochybiť a zároveň odohnať hladové pudy. Jediná chybička by mohla znamenať prepisovanie celej strany a pri nevôli niektorých nadriadených, ktorí boli známi pre svoje málo vyberané spôsoby, pokojne aj celej strany, dvojstránky, či kapitoly. M. sa potil. Pokojná tvár odrážala jeho chladnú profesionalitu, napriek ktorej dokázal ku každému písmenku pristupovať ako k vlastnému veľdielu. Po každej dopísanej vete sa na chvíľu zaceril, prižmúril oči a pustil sa do ďalšej, ďalšej a ďalšej, až na svoj obed úplne zabudol.
V miestnosti sa pomaly zotmelo. Systém kolmých zrkadiel, ktorý vháňal do podzemia skladu čerstvé lúče a zubatý vzduch, sa pomaly prepol na hlasný generátor večerného režimu. Veľký parný kotol, kde sa varilo nekonečno barelov kávy sa nečakane rozpískal a celá miestnosť svetových kapacít sa trhla ako jeden muž. Z väčšiny skladu sa ihneď rozľahol krik, zúfalé kňučanie, plač a sem tam aj zbesilé nadávky. M. ostal kľudný. On chybu nespravil. Zvuk pískania ho nevystrašil, ba čo viac motivoval ho aby svoje veľké „T“, ktorým začínal novú vetu, napísal omnoho pompéznejšie. Potešil sa tomuto úspechu a tak sa rozhodol, že si prestávku na kávu dopraje. Prišiel k obrovskému kotlu, potiahol za nohu maketu havrana a ten tichým krá privolal obsluhu. Tá sa zjavila nečakane rýchlo a v ruke už držala horúcu tmavú kávu, v ktorej by sa ľahko stratila aj tmavá čierna diera o ktorej sa M. práve chystal napísať.
„Dnes je ale sparno.“ skonštatoval jeden zo zapisovateľov a nahliadol M. do hrnčeka. „Myslíte, že majú aj čaj?“ pokračoval a začal nervózne pozeral po obsluhe. „Som tu totiž nový.“ Poklepával prstami o stôl a druhú ruku nemotorne krčil pod kabátom, akoby v nej skrýval čosi dôležité. M. to došlo zvláštne, ale rovnako to chápal. Nik nový sa tu nemôže cítiť sebaisto. Všetko je tu akési iné. Rozmazané, neurčité. Nepodobné tomu tam hore. Pracuje sa tu nepretržite, často v prítmí a ľudia sa o seba veľmi nezaujímajú. „Vraj tu nikto nikoho neohovára... „ prehovoril ten čudesný pán a ani sám nevedel, či to myslel ako otázku alebo skrátka niečo konštatoval. M. bol mlčanlivý, iba pokýval hlavou a v rovnakej chvíli vyliezla zozadu obľubená skladová čašníčka, aby novému pracovníkovi priniesla na tácke pohár čiernej kávy a aby ju tento drobný muž v zaskočení požiadal o čaj. M. zbledol. Sám bol zvedavý ako z toho tento podivín vyčlnkuje a tak o krok ustúpil. Čašníčka Berta sa z ničoho nič nafúkla do rozmerov skákacieho hradu a následne spoločne s prúdom unikajúceho vzduchu, spustila na nováčika hurónsky krik. „Toto nie je žiadna reštaurácia. Toto je obyčajná kantína, v ktorej sa varí káva. Rozumiete! Káva. Koľko krát to mám opakovať. Iba Káva, žiaden čaj...“ Čašníčka sa postupne zmenšovala a ako jej mizla červeň z tváre, tak sa nezdvorilcovi do tváre nalievala. „Takže ak dovolíte, tak vám odporučím nepýtať si cukor a mlieko, pretože tie, s vaším odpustením, nedržíme tiež. Ak si to neuvedomujete, okrem vás je tu ešte ďalších nekonečno zamestnancov, ktorý by boli isto radi obslúžení, tak si prosím vezmite kávu, alebo sa vráťte na svoje pracovné miesto.“ Ozvalo sa cink. Berta definitívne a s konečnou platnosťou sfúkla. Tučnučká tvár prešla do módu absolútneho pokoja. Jej oči boli opäť rovnako éterické a nebyť predošlého teatrálneho výkonu, silnému zásahu proti nedisciplínovanosti, M. by sa do nej isto po tisíci raz zamiloval.
M. sa už chystal späť na svoje miesto, no v tom ho znenazdajky onen hrôzou postihnutý pán pošklbal za mohutný rukáv sutany. Sutanu mali všetci pisári predpísaný ako pracovný oblek. „Prečo sutana?“ pýtal sa často M. sám seba. „Aby ste nestíhali písať tak rýchlo. Mali by ste potom viac voľného času a veľa času znamená veľa premýšľania a veľa premýšľania znamená možnosť vzbury.“ odpovedal mu pohotovo vtieravý počitáč, ktorý stíhal dokonalo monitorovať myšlienky všetkých prítomných. „Len čo je to tá vzbura?“ pýtal sa sám seba M. Podivný pán ho poťahal za rukáv a šepol. „Nerozmýšľali ste nad útekom?“ M. naňho nechápavo pozrel, no už o chvíľu pochopil, že pred ním stojí úplný začiatočník. Obrovská kanvica na kávu začala opäť pískať, tento krát omnoho intenzívnejšie. Červené svetlo zalialo celý sklad a na chvíľu mu tak pridalo nádych južanskej exotiky. Z reproduktorov sa ozývalo tradičné vyzvanie. Basbarytón v ňom žiadal o zachovanie pokoja a vyžadoval zotrvanie na svojich miestach. Všetci prirodzene poslúchli, okrem onoho previnilého novica. Ten pobehujúc hore dole ako na rozpálenej panvici, nevedel čo sa deje. O to ľahšie ho psia hliadka (ktorá však pozostávala najmä z čínskych prasiat s výborným čuchom pre nesprávne myšlienky) v dave nekonečna dohľadala a zadržala. „S nami!“ vyštekol jeden z inteligentných čuvačov, ktorý vyzeral ako šéf hliadky a intuitívne si začal naháňať chvost. Situáciu ihneď prebral zástupca, patriaci medzi teriéry a s celkom peknou dikciou vyštekal príslušnému rebelovi všetky jeho práva. „Som zatknutý?“ opýtal sa pán a opäť bol celý červený. Berta vyšla na prah dverí svojej malej kuchynky a už sa nenafukovala. Rovnako ako M., ľutovala úbožiaka, ktorý si dovolil prešľap voči vnútornému poriadku. „Nikto sa odtiaľ ešte nevrátil.“
„Meno?“ opýtal sa jednoštekom vedúci čuvač keď viedli podivného pána cez chodbu. „Mne nestihli dať a už ma sem brali.“ „Dobre! Tak teda Číslo 254.“ „Ach, prečo také nevkusné?“ „Máme na výber ešte 122 a potom niečo vyše milióna.“ prízvukoval teriér. „Beriem 122.“ skleslo dodal Číslo 122 a pozrel do zeme. „Ešte si bude vyberať. Raf! Raf!“ zavrčal čuvač a v dlhých chodbách, ktoré zahýbali do šesnástich smerov viedol celú spoločnosť ráznym krokom. Čislo 122 si rýchlo uvedomil, že aj keby sa o útek pokúsil, nikdy sa z týchto chodieb nedostane. Dômyselný systém, ktorým číslovali ľudí, používali aj na rázcestia uličiek. Márne očami hľadal ceduľku východ. Našiel len 25, 198, 12 528... a mnohé, mnohé ďalšie. „Tak a sme tu...“ prehovoril mierumilovne teriér a oblízal Č. 122 tvár. „Veľa šťastia, budeš ho potrebovať.“
Číslo 122 vošiel do priestrannej miestnosti. Na stenách sa nachádzalo množstvo rôznych plagátov, zväčša reklám na rôznorodé firmy: Smalt a syn – najlepšie kotle! Sporák a Horák – Plameň v očiach, iskra v srdci. Podkovička s.r.o – pre pohodlie nôh (teraz aj s ortopedickou vložkou). Najviac ho zaujali plagáty, ktorým presne nerozumel. Bolo na nich väčšinou niečo, čo nevedel rozoznať a množstvo nepochopiteľných nápisov: Gniavihlav –pre pokojné vládnutie! Rukolam – keď hlava nestačí! Krvicuc – vypite svoj pohár do dna! Až po chvíli si uvedomil, že v pracovni sú plagátov doslova stovky a že táto miestnosť je vlastne omnoho väčšia než si myslel. Podišiel bližšie k stolu a zahľadel sa na chrbát kresla. Kreslo sa k nemu nečakane otočilo.
V ohromnom, priestrannom, mäkkom a červenom kuse nábytku, bohato zdobenom blýskavými kameňmi, v odtieňoch aké Č. 122 nikdy nevidel, sedel muž. Aj keď skôr ako muž to bol mužík s obrovským klobúkom a dlhou bradou. Sedel tam v slušnej veste, dokonalo upravený a v očiach mu sa mu lesklo viac ako vo všetkých drahokamoch okolo. Na svoju malú veľkosť a pomerne starosvetský zjav, či vráščité čelo, vyzeral energicky ako málokto. Ihneď z kresla vyskočil a vyliezol na stôl pred Č. 122. „Ach! Konečne vás spoznávam.“ Malou paličkou, ktorá akoby mu vybehla z rukávu poklepal svojho návštevníka po čele. „Vidím, že ste sa nestihli ani ohriať a už organizujete vzburu... úžasné, úžasné. Taký ako vy robia hanbu naším výsledkom!“ zvýšil hlas a paličkou capil po kraji stola, z ktorého uletela trieska, ktorá sa Č. 122 zabodla do ruky. Ani sa nepohol. Krv mu tuhla. Celý sa triasol a predstavil si ako veľmi musel obelieť. Chvíľu mal pocit, že omdlie, ale pudy mu nedovolili ani to. Stuhol ako kus ľadu. Diabolské oči malého chlapíka ho prepaľovali. „Viete kto ja som?“ pichol 122jku do hrude a vyceril zuby. „Boh asi nebudete...“ pokúsil sa o hlúpy žart vypočúvaný, aj keď si ihneď uvedomil svoju neokrôchanú hlúposť. „Hohoho. Vidím, že máte zmysel pre humor! Ale máte pravdu. Som pod pod pod poddiabol. Skrátene ppppD, prípadne tiež Mudr. – Mladší úradník diabolských restov. Najvhodnejšie je teda volať ma Mudr. ppppD. Priatelia ma volajú tiež Veľký John. To meno je z jedného filmu o cowboyoch. K Vianociam mi dokonca darovali cowboyské ostrohy... no verili by ste? ... Vy ma tak samozrejme volať nemôžete. Vy ma nebudete volať nijako. Ste tu len na skok.... Viete číslo 122, je mi to aj trochu ľúto, ale musím vás okamžite prepustiť na slobodu. Porušili ste základný zákon nášho poriadku a my si tu takýto exces nemôžeme dovoliť. Viete, keby ste aspoň... len tak sám pre seba. Ale ísť s tým za M.? Za našim najvzornejším? No to je teda skrátka už trochu priveľmi veľa ak ráčite rozumieť. Ach a to ste mi taký sympatický...“ „Prepustiť na slobodu? Nevraveli ste, že ste ppppD?“ polorozčúlene sa pýtal 122. „Pre vás Mudr ppppD.“ čertovsky šibol hlasom mužík. „Ach áno. Mudr.... ale ja tomu nerozumiem.“ Hlas Čísla 122 pôsobil zmätene. „A čomu milý 122?“ malý mužík začal klopkať kopýtkom o stôl a vyťukávať nejaký známy rytmus. Číslu 122 to pripomínalo koledu, ale akosi nad tým nechcel premýšľať. „Prečo ma prepúšťate?“ vybehlo z neho. „No vidím, že aj vám je to ľúto, všakže.“ zaškeril sa diablik a zoskočil späť do svojho kresla. „Viete my sme úrad, ktorý spadá pod ruku všemohúceho. On si vybral pre správu úradu Diabla, pretože väznenie nemá vo svojej milosrdnej kompetencii.“ „ Nie, nie. Tomu neverím! Prečo by... Prečo by práve on mal záujem väzniť ľudí?!“ nechápavo odporoval Č. 122. „Neväzní tu len tak niekoho. Tieto priestory sú určené iba pre najväčších svetových géniov. Zgrupujú sa tu potenciálny svetoví vedci, geniálni politici, úžasní generáli, dokonalí stratégovia a sem tam sem zablúdi aj niekto ako Vy.“ „Chcete tým naznačiť, že Boh väzní všetkých, ktorý by ľudstvu chceli darovať pokrok?“ Malý mužík opäť vyskočil zo sedadla a Číslo 122 viac krát po sebe tresol paličkou po ramene. „Nehovorte jeho meno nadarmo! To vás mohli stihnúť naučiť, aj keď vám nedali meno! Ide o to, že On už nemohol ďalej čakať. Géniovia sa skrátka rodia a zväčša to s nimi nedopadne dobre. Rozpútavajú vojny, vyvíjajú kadejaké zbrane, manipulujú s celými národmi a aj keď začínajú na strane dobra, zväčša, často nechtiac, končia na strane zla. A aj keď by sa mohlo zdať, že Diabol by sa z toho mal tešiť, jeho momentálnemu plánu to nevyhovuje. Je vo svojej odpočinkovej fáze a užíva si rovnováhu. Teraz ak dovolíte...“ Malý mužík silno pískol. Po jeho pravici sa otvorili malé dvierka z ktorých vyšiel ktosi ešte menší, celkom holohlavý, no s rovnakou bradou. „To je pppppD.?“ spýtal sa Číslo 122. „Veľmi vtipné... von s ním.“ Mini mužík, ktorý sa tu zjavil pristúpil k oslobodenému a jedným veľmi nádychom ho celého nasal do seba. „Je to nepohodlné. Ale veľmi rýchle milý 122. Zbohom“ prehodil Veľký John, usadil sa do červeného kresla a otočil chrbtom k dverám. „Myslím, že toho sme mohli prepustiť. Na génia vôbec nevyzeral.“ povedal pre seba a oddal sa lešteniu svojej paličky.
M. sa nemohol sústrediť. Stále mu behala po rozume otázka od toho smiešneho nováčika čo stretol pri káve. Nedokázal písať, ani premýšľať nad krásou svojich písmen. „Útek? To mi nikdy nenapadlo. Ten chlapík musel byť génius!“ Siréna sa hlasno spustila. „Ale kam by som šiel?“ A opäť sa odmlčala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
uu
31. 12.decembra 2011 14:56
zaujímavá pointa.
Napíš svoj komentár