nemám chuť už ani uhnúť do bočných ciest,
veziem sa idúcou plošinou Vás,
neviem sa vymaniť z pút, nechám sa viesť.
Aj keby po hlave dolu by padali,
masy čo ovláda tajomný hlas,
neviem sa vymaniť, krídla mi zlámali,
býval som letiaci, vzalo mi čas.
Idem s tým zástupom... bučíme hlasno,
nie som tu jediný, sú nas tu tisíce,
nechať sa strhnúť v dave, no láskou,
nechať sa ťahať v klietke sŕdc opice.
Neviem sa precitnúť, stačil by krôčik,
odbočiť mimo, prešuchnúť pasážou,
strácam nad sebou súd, falošný bôžik,
ťahá ma so stádom, mozgovou masážou.
Niekto tu pribieha, neviem či žena,
čosi sa sem blíži, je to skôr tieň,
trasie mnou a kričí zmyslov zbavená,
čaká a dúfa, že z masy sa preberiem.
Nemala nárok... aj keď veľmi chcela,
telá ma vlečú, spojila nás reťaz,
a aj keď bočná ulička volá...
mńa si tu držia, prehraný víťaz.
V tom moje myšlienky, zvoľňujú reťaze,
z otroka náhle len vazal sa stal,
v tom moje milenky, spomienky, záťaže
padajú, s ochotou slobody žalm.
Otvoriť oči v celú zem šíru,
nenechať tupo viesť bizóna dav,
do bočných uličiek, do davu dieru,
dostať sa bez ľudí, za ohradu sťa páv.
Prileť či odleť, zmeň sa či spočiň.
Vykročiť z miesta už nie je však zločin.
Aj keď si spútaný mokom okolia okom,
vylietať na strechy plôch teplým tokom,
musíš, bo sa staneš cvokom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
4. 2.febuára 2008 20:24
Komplikované, a keďže si mi nepovedal, o čom bola táto báseň, tak si nie som celkom istá a neviem, za koho mám pokladať tú ženu, ale každopádne to bolo dobré a zaujímavé, ako vždy, bohatá slovná zásoba, komplikovanosť rýmov a dvojzmyselnosť každého jedného slova... proste tvoja klasika...
Napíš svoj komentár