explózia čaká na ďaľší podnet,
mna čaká další šok,
sám stratený som po tme.
Nejako málo vzduchu tu,
kyslíkový dlh je to najmenej,
ja snažím sa došplhat k daľšiemu úchytu,
nech nespadnem do vody vrelej.
Nejako málo priestoru,
toho je dosť len keď ty ho tvoríš,
povedzme pravdu vesmíru,
o tom, že rozpínať sa dnes bojíš.
Nejako málo života,
moja pokožka nedýcha tak ako inokedy,
odčítavanie? clivota?
toto ma nadchýna ako zriedkakedy.
Delírium duše,
stavy čo nespôsobi droga,
tak prečo dnes tak kúše,
posledná na náhrobku sloha.
Milujem to...
Aj keď to smútkom nasiaklo...
Milujem ťa...
Londýn je duše miešadlo, ždímadlo.
Milujem to...
je to spätná väzba teba,
Rinie sa tok..
Temža smútkom zachvatit sa nedá.
Vylezie slnka lúč,
poláska tvár strhanú chybaním,
starosti budu fuč,
a my dvaja, utopme sa objatím.
Malá spoveď, všetko ide von.
Chcem ta vlastniť, ale len teraz.
Holá veta. Prerušený tón.
No nie prerušený celý rok náš.
Odlúčenie nerastie,
je len stále iné,
keď tu nie si, nešťastie,
keď ta sedíš krásne chvíle.
Dosť, zastavím ten tok...
vec, že z tohto skončím ako cvok...
ale cvok spokojný a zamilovaný,
do tvojho srdca pevne vymurovaný.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Laska, co ti mam na to povedat...? Bolo to strasne krasne, necakala som, ze sa niecoho tak pekneho dockam a strasne ti za to dakujem, ani neviem, co viac povedat. Viem o tom, ze mne je strasne smutno a aj pre teba to musi byt tazke, napriek tomu, ze sme od seba iba par dni je to proste pocit, ze je medzi nami dvetisic kilometrov, ktore nemoze prekonat poriadne ani nas hlas, ani nase velke chcenie... strasne sa na teba tesim... a dakujem...