tona peny valí sa v slinách.
Komická samota
zmalovala ma v klauna.
Stále sa usmievam ako ináč.
Kozmická podstata dlhšie nie je hlavná.
Neverím zrazu v nič,
v nekonečný vesmír,
do morku okostíc,
zakusol sa tapír.
Vo dverach otáčam nečakanú pózu,
na Boha obraciam sa zrazu,
dávam mu celú svoju hrošiu kožu,
telo v lete podchladené z mrazu.
Mačkám sa, mágam sa v tlačenici vnútra,
svetožiara spadla mi,
veľryba ju zhltla,
Bernardín, kŕč, roh,
sliny ukončili tok,
stihli zničiť enzýmami,
slušné riadky slôh.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
althinka
17. 5.mája 2008 14:10
tak nejako by som opisala stav spred dvoch dni
2
hmm zaujimve ten zacaitok stim bernrdinom nema chybu noa ansledne aj ten koniec
3
Prepáč, ale k tejto sa nebudem vyjadrovať, pretože mi nič nepovedala a popravde sa mi ani nepáčila Proste mi... nesadla... nevravím, že bola zlá, pretože taký pocit z nej rozhodne nemám... iba proste... však chápeš
Napíš svoj komentár