Na kaštielik v Ivánke
dopadol slnka lúč.
Noty tvorím prikrátke,
snovám personálny puč.

Lúčik skĺzol, oblízal
horkosť šikmých stien,
strmú plochu rozkĺzal,
moju skepsu, viem.

Lúčik lačne bozkáva,
okná mozaikových tvarov,
silueta ostáva
v tieni chladných vlhkých spárov.

Lúčik snaží sa ju lapiť,
nasvietiť jej mimiku,
presvetliť životné mapy,
okysličiť psychiku.

Ľadový statik,
bojím sa tepla sĺnk,
nápadný chlapik,
okovy šumia...štrng!

Ľúčik ma medovým
hladením výlákal,
z úkrytu tieňo-mím,
lezie a cíti kal.

Cítim pálavu,
cítim ako hreje,
cítim si hlavu,
ľúč sa smeje,
cítim horúco,
cítim mätúco,
cítim ako pichá...
lúč zradil ma... spálený vzdychám.

 Báseň
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
mixelle  10. 7. 2008 09:51
píšeš užasne
2 
fotka
pawlo  10. 7. 2008 10:13
Vynikajúce dielo.

Na diakritiku si potrpím a to si splnil.
3 
fotka
althinka  10. 7. 2008 23:17
dnes strucne... mam pocit , ze sa od basne k basni viac nachadzas a zlepsujes sa ... viac nepoviem, aj tak si sebavedomy a nepotrebujeme ta dostat do pekla ... citujuc isty nemenovany film Marnivost... moj najoblubenejsi hriech
4 
fotka
keuska  29. 7. 2008 20:35
skvost, ako vzdy az na to, ze neviem co je to personalny puc, ale ty si basnik, tak ty mozes cokolvek :p
Napíš svoj komentár