tak duša tvoja upína do týchto miest seba,
Oceán sa rozplýva, keď obdobie je dehydratácie,
tak ako duch, keď kdesi ráta rebrá.
Zneisteli sme v krokoch, čo hrali tak isto...
nie rovnako, lež svojsky sebavedomo,
Nemali sme už chuti v údoch, v srdci neostalo miesto,
nie nejako, tak normálne samochodovo.
V atómoch každy atóm má svoje miesto,
aj človek po boku človeka,
nám zrazu pretlo dačo väžbove hniezdo,
jak nôž po krku vynníka.
Nepíšem tebe jak osobe,
veď z toho, už musel som vyrásť,
píšem to sebe len, chorobe,
čo stratila múzu čo mala stáť pri nás.
V atómoch všetko svoj ma systém,
aj muž, keď dvorí sa žene,
nám zrazu niečo odstavilo tok tém,
jak keď niečo pokazené zjeme.
Zmeraveli sme na veky, jeden pre druhého,
"Tak preč si?" kričím už zbytočne,
Nehľadám, netreba náreky podľa príbehu sivého,
čo vznieti, to nikdy nezhasne.
Tak kde si moja múza, prečo sa ukrývaš.
Vesmír sa predsa rozpína prirýchlo.
Ostáva mi len z múzy hlúpa hluza, pár prázdnych fliaš.
Daj upiť mi vína, bez pľúc vo mne dačo sa nadýchlo.
Manchester england england... kde je ten océan,
vyparil sa už mizne... ďakujem za elán,
vysolil sa, soľ hryzne... ďakujem premenám,
vylial sa a v čase sklizne... ďakujem múze.. Vám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
27. 1.januára 2008 09:28
Tiež by som sa mohla spýtať presne to, čo si sa ma ty spýtal na moju poslednú báseň, ale nespýtam sa, pretože som si istá, že tak si to nemyslel, takže o tomto sa nerozprávajme. Nemám veľa času a aj na toto som narazila iba čistou náhodou, bolo to ťažké na čítanie, veľmi veľa ťažkých slov a veľmi veľa ešte ťažších pojmov, ale vznikla z toho dobrá báseň, aj keď ťažká na pochopenie. Samozrejme, že ja som ju pochopila, pretože ja mám ako a mám to v tomto omnoho jednoduchšie. No ale čo som chcela povedať je proste to, že možno múza lásky odišla, zato tá básnická ťa navštívila očividne mimoriadne ráznou chôdzou, pretože som toho od teba už strašne dávno toľko nečítala a väčšina z tých vecí fakt stojí za to... však to vieš aj sám.
Napíš svoj komentár