A tak som si povedal: Prečo to nerobiť ako v stredoveku. Smiechová kultúra a tajomstvá vyprázdňovania. Kvasi-mód! Prototyp ochkáča, čo nesleduje nič len vlastné vnútro. Vyprázdniť, vyprázdniť, vyprázdniť. Všetko von a potom zase dnu. Iné poradie, iné prostredia, všetko inak, len aby nebol čas nazerať na to čo bolo. Len aby bol čas vidieť len to čo bude. To čo teraz neexistuje.

A potom ten pán v tej veľkej čapici. Narazená až po nos. Tam musela ostať stáť. Prirodzene. Nos obrovský a vytŕča ako veľzobák. Majstrovský kus nosa, ktorý by mu závideli aj v Langenbrucku aj v Grossenosse. Ako si ma len získal. Každého by si získal, len pre ten bod. Jediná istota na točiacej sa Zemi, kde stále ako na glóbuse - nezastaviť nezastaviť inak príde pád. A čo po páde? Ďalší pád a ďalší. Sled pádov, ktoré vyznačia hrany života. Bol som, dobre bolo, stačilo, idem preč. Alebo veni, vidi, vy. či?

A keď som si konečne povedal: toto všetko je detinské... jediná cesta je hra na romantického hrdinu. Vnútro celkom temné, hrubý kabát, zachmúrená tvár. Okolo mňa zhromaždené chumáče snehu. Ten padá vždy pomaly a keď začne fúkať, človek nevie či náhodou neprší. Vietor mi veje do vlasov, nevidím. Nič nevidím, ale som hrdina lebo tu žijem. A čo že aj oni tu žijú? Stádo, stádovité. Ten mú, ten mé, ten bé, ja? ja? ja? IÁ - Intenzívné ÁNO.

Ach. Áno pán vedúci, áno pani správkyňa, áno pán predseda, áno pani sekretárka. Na všetko áno a potom príde jar. Sneh zlezie a romantikovi ostanú pučavé kvety. Potom popučavé a potom celkom páčivé. Ružové, fialové, biele, oranžové, ružové. Príroda má veľa farieb a človek ich vie všetky vyrobiť. Len tak - zmiešam: Á a B1 a tadááá. Nechce si to niekto obliecť? Je to farba kože a čo je na človeku najkrajšie? Predsa koža. Vedia to kanibali a vedia to ľudia. Už od stredoveku: To je kvalita! To je kvalita! Pochvaľuje si koželuh, kožiar aj kožológ.

A keď tie kvety opadajú, tak je asi jeseň. Romantický hrdina môže pokojne umierať. Vo Váhu, v súboji, v psychickom zlopoložení, v predizbe domu kde vyrastal. Nebo sa zamračí, kvapne kvapka kvap a hotovo. Vystretý v papučiach. Odrazu všetko na nič. Už si neuvedomí čo zabudol - prevrátiť si vrecko, nabiť zbraň, navštíviť príslušného medika a domov chodiť len opatrne.

A tak vlastne - koľko ciest, toľko miest. Všetky cesty vedú dopredu. A dozadu sa obracia len Orfeus. Ak niekde leží zmysel, tak asi pod nosom... pod nosom toho pána s prirazenou čiapkou, ktorého odvtedy nemôžem stretnúť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár