Walter sa potkol. Padol. Dvihol sa. Kráčal. Potkol. Padol. Dvihol sa. Kráčal. Bol na šrot. Nebol ani tak opitý ako skôr bezduchý a ani nie tak bezduchý ako skôr na šrot. Slnko mu na bielu pokožku už dlho nepálilo a v srdci sa mu usídlil mäkotavý slimák, ktorý mu začal okolo tej klepotajúcej svaloviny budovať nepriepustnú kalciovú ulitu.
Walter šiel z rannej. Tak volal raňajšiu šichtu s kumpánmi z Nového Mesta, ktorá začínala v hornom staničnom, aby sa okolo obeda končila v staničnej dolnej. Chodili odtiaľ všetci poblednutí, tackajúci sa, vyprahnutí po niečom inom, ako po intenzívnom pečeňovom zápolení a meraní síl s krájaním dymového koláča. Vždy, keď odtiaľ vyliezli, akoby sa náhle nepoznali. Bez pozdravu sa rozpŕchli každý svojou stranou a s nosom pichnutým do teplej mäkkej pôdy matne asociujúcej čosi živé, náhlivo mizli za rohom.
Walter zvládol cestu na zastávku a tam sa ako vždy prichytával zeleného plotu. Na druhej strane stáli akési deti a zúrivo mu bili po prstoch malými ručičkami. Nemali Waltera radi. Vždy, keď im chcel konečne prehovoriť do duše prišiel autobus, alebo odišli samé na náhlivé volanie akejsi osoby. Hlas prichádzal z diaľky a pripomínal mu jeho ešte stále nie nebohú matku, ktorá sa s ním však raz a navždy rozlúčila už minulé leto. Šepla mu vtedy pri poslednom obede želanie, aby sa tváril, že je mŕtva. Obom ku prospechu to Walter dodnes toleroval a neraz Walter rozprávajúc o svojej matke používal spojenie: "Ona bola..." Nerobil to schválne. Naozaj uveril, že je už roky kdesi kam sa nechodí.
Suché ulice a suché podnebie v ústach Walterových, vyvolávali nutkavé stavy nepodobné chvíľam, keď Arabskí kočovníci sypávali svojim nepriateľom do úst piesok. Teplo, púšť a piesok v hrdle... to zväčša zdolávalo aj tých najväčších stredozemných zajatcov. Walter zatúžil po čiernom čaji, no znenazdajky sa mu zatemnilo pred očami. Svet sa vypol a on sa náhle ocitol v Ohromnosti. V priestore, ktorému vládol jediný a neobmedzený vládca: Ohromnus Svätozár Čiernosivý. V embléme mal Čiernokožého hrivobežca a smial sa na každom prichádzajúcom, takzvaným čiernosmiechom z ktorého aj zimomriavky zaliezali hlboko pod kožu chrbta.
Walter ničomu nerozumel, no tu v priestore univerzálnej temnoty sa cítil istotne lepšie, ako vonku na presvetlenej ulici. Prirodzene biela pokožka vyziabnutého tela kontrastovala s čiernou sivotou vzrušujúceho priestoru. Walter sa začudoval. Dnes si prvý krát uvedomil, ako zvláštny je slnečný svit. Pokožke dáva voňavú hnedú, neskôr až nebezpečne tmavú a pritom rovnaká je aj tma, ktorú dokáže tak bravúrne zrušiť. On biely, slnkom takmer nikdy nepoznačený, dodával však zvláštnemu priestoru aspoň toľko svetla akoby dokázalo jedno slnko.
Walter si premeriaval pozoruhodné rozloženie ničoho, v miestnosti ľahko vytušiteľné, ešte viac ako alabastrová pokožka a prítomnosť akéhosi čiernokňažníka, temnomocipána, alebo kohokoľvek, kto sa to pred ním vlastne nachádzal.
Ohromnus: Vieš prečo si tu?
Walter: Lebo som nežil správne?
Ohromnus: Nesprávne. Lebo si nežil nijak.
Walter: A keby som žil nesprávne?
Ohromnus: Mne sa nezodpovedáš. Tu sú len nijaký. V tme a temnote.
Walter: Mne sa tu páči.
Ohromnus: Lebo je deň. V noci je to tu... uf.
Walter: Temnejšie?
Ohromnus: Svetlo a páľava.
Walter: Slnko?
Ohromnus: Dve slnká. Jedno multidimendzionálne.
Walter: A ty?
Ohromnus: Som ten čo prvý!
Walter: Zakladal?
Ohromnus: Nežil nijak synak.
Walter: Toto je niečo ako varovanie?
Ohromnus: Nie. Toto je očistec.
Walter: A potom?
Ohromnus: Čo potom? Za pár dní pôjdeš hore.
Walter: Polepším sa?
Ohromnus: Všetci ste sa sem vrátili.
Walter: Polepším sa.
Ohromnus: Budem ťa čakať.
Slnko vychádza. Walter trpí. Ohromnus sa smeje. Je teplo a všade pach metabolických výparov metán-etanolu. Walter trpí. Teplo betónu. Walter sa prebúdza a nejaké deti ho kopú do rebier. Je utorok, deň keď sa schádza s kumpánmi z Nového Mesta. Dnes si príde akosi zvláštne opálený.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.