Palica

Povedal: -Si márnotratný syn.-
To mi povedal. Po desiatich rokoch odlúčenia jediné slová. Desať rokov som blaženými podrážkami podupkával po svätých zákutiach tohoto sveta a dočkám sa len myšlienky o márnotratnosti. Smutne som sa odmlčal. Hľadel do zeme, v topánke krčil prsty a predstavoval si, ako som si naše stretnutie predstavoval. Istotne, malo mi byť do plaču. Nebolo. Cítil som sa ako víťaz. Dokázal som, že som hodný myšlienok, v ktoré som veril. Som hodný života, sveta, a teplých papúč, ktoré mi ponúkol po príchode. Nič som nedokázal a dokázal. Prežil som! Desať rokov mimo. V tichu anonymných ulíc, v tieni chladných kláštorov, v rozďavených ústach metaforických príšer. Toľko pokušenia, odriekania, energie vynaloženej pre obyčajný život. Ale ja som odolal všetkým tým zvodom nálad, zhodám náhod. Stromy v ceste mi boli na smiech.

Povedal som: –Si márnotratný syn.- S nehybnou tvárou som nad ním zlomil palicu. Nie obyčajnú, ale Asklépiovu. Čo iné si zaslúžil? Odišiel preč. Nepopieram, to ja som ho posielal, ale odišiel pretože chcel. Desať rokov sa flákal po biednych uliciach Európy, pomáhal chudobným, žil z milodarov, vymieňal si priateľské bozky s kňazmi a farármi. Mám mu gratulovať? Tvrdil som, že neprežije a on prežil. Viac ma nepotrebuje. Čo mu ešte môžem dať? Stal sa z neho človek silnejší ako ja. Má to byť príjemné, keď syn prerastie otca? Mám sa ním pýšiť a tváriť sa spokojne? Vychoval som ho k pokore.

Povedal: –Môžeš tu ostať.-

Povedal som: – Môžeš tu ostať. - Povedal: – Nechcem. –

Povedal som: – Nechcem! – Ako by som tu mohol ďalej žiť? Teraz, keď som spoznal všetky temné zákutia a pochopil nežnú filozofiu pouličného života. Kričal som: - Nechcem, nechcem, nechcem! Ja už nemusím! - A odišiel som, úplne prirodzene som sa vrátil tam, kde som bol predtým.

Povedal som: – Ty sa vrátiš. -
Povedal: – Vrátiš sa. - Ja som mu neveril a vrátil sa. V deň, keď bledý muž v čiernej truhle, mizol do rodinnej hnedozeme, som si len nervózne hrýzol do pery. Neľutoval som to. Ľutoval som seba. Celý ten čas som sa ľutoval, ako sa musím osamelo prebíjať a hľadať svoj kúsok miesta, zatiaľ čo on ma čakal. S palicou pod bradou, tíško sedával v záhrade a dokola čítal tých pár veršov, čo som mu z Európy napísal.

Slnko musia nosiť tí
čo neznášajú noc,
tí ktorí milujú jej moc,
sú ľahkí ako opar vín.

Celú noc tancuje harlekýn
a v mešci nemá ani cent,
a tancuje kým nezaspí,
na Friedrichstrasse číslo 5.

A keď raz zaspí jeho dych,
prestane zahmlievať sklá,
na oknách, ktoré do druhých
mu letná hviezda ponúkla.

S nenúteným úsmevom
sa skončí malá perepúť,
že bol tu on a nie je už,
no nechcem naňho zabudnúť.

Zanechal.
Povedal som: – Si márnotratný syn.- A myslel som: - Si veľavravný sen.- Nikdy by som nepovedal, že ma ešte potrebuješ. Kde som teraz? To je predsa jedno. Hlavné je to, že ty si ostal. V tebe kus ja, ktoré sa nedá zaprieť. Keď ty si márnotratný syn, ja som márnotratný vnuk a márnotratný predok všetkých márnotratných. Otec prerastie syna, jablko z jablone v zrelosti padá. Padá na zem, po Zemi sa kotúľa, kým nezapadne do nejakej jamky. Našiel si svoju jamku? Ja som tú svoju už naplnil. Tú tvrdú šupku, ktorá ťa chráni nepoškodí nič. Tak teda poctivo stráž naše jadrá.

Neostalo už nič, čo by sa dalo dodať. Ostala len tá zlomená palica Asklépiova, ktorú tak poctivo zalepil a odložil kamsi do kúta.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu