dakde v prítmí kde filmovo blika neónka,
sledujem škvrnu, čo na zemi,
rastie a sem tam zažblnká.
V stave som a nie vyberanom,
sledujem rastúce obrysy,
chcem vstať no nech ma vezme parom,
cítim sa nesvoj akýsi.
Akiste hľadám kde tá škvrna,
na chodníku čo hľadá smer,
kde sa tá škvrna vyvinula,
a čo jej tisíc drobných dcér.
Poprosím Boha, prosím seba,
ktokoľvek s prízemným vzdelaním,
nech mi dá fintu... pekná bieda,
každý hneď zdúchol, zemný plyn.
Sovím na stružku,
čo snáď ľudsky dýcha,
nadúva objem, premieňa tvary,
Podstúpiť skúšku,
kade uniká?
Prečo sa z machule v tom chlade parí?
Skúsim pohnúť sa prv,
ako pochopím, že je to krv,
že v krvi sa vlastnej potopím.
Skúsim poryvom bŕv,
zastaviť krv,
až kým z krvy sa nestvorí Níl.
Už chápem prečo to ticho,
prečo ten zkalený zrak,
... v podrebre čosi ma pichlo
krvácam?... nechaj ma tak!!!
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
15. 1.januára 2009 02:19
Tak toto ÁNO!!! Nechápem, ako to, že to nemá ani jeden komentár, proste nechápem... je to úžasné, toto ma chytilo ako už dávno nič tvoje... mám dnes absolútne šťastnú náladu, takže som si myslela že čokoľvek smutné by mi nepadlo dobre, že by som sa do toho nevžila, ale toto bolo tak úžasne realistické, že to nebolo ani možné... absolútne ma dorazila... ešte k tomu som k tomu mala pustenú jednu psychadelickú pesničku od jednej metalovej skupiny, kde spieva zbor, a rovno ku koncu to začalo najviac burácať a mne sa pred očami zjavil taký obraz, proste krvácajúci človek, ktorý si až po dlhej dobe uvedomí, že naozaj krváca... bravúrna práca, skladám ten svoj večne narazený klobúk z hlavy...
Napíš svoj komentár