Sám neviem prečo som ležal práve tu, ale ten fakt ma popri všetkej bolesti vôbec nezaujímal. Díval som sa von, do vychádzajúceho slnka, ktoré v prudkom rannom výpare vyzeralo ako žĺtok roztečeného volského oka. Zatúžil som po volskom oku, no sestra mi miesto neho priniesla teplé nič. Teda aspoň tak to volali ostatný pacienti. Nikto si netrúfal odhadnúť čo sa v teplom nič nachádza, každý však vedel že chutí nijako.
Sťažka som sa posadil a všimol si, že slnko zatiaľ rozrazilo cestu hmlou a zubato pražilo priamo do jadra miestnosti. Sestra šikovne priskočila, stiahla žalúziu, nastolila tmu a zasvietila slnko vlastné, priamo medzi nosom a bradou. Jej zubatý úsmev mal zrejme evokovať pozitívny štart do pekného dňa, no na mňa zapôsobil ako anestézia. Odpadol som, zaspal, spal do obeda.
Hlasom medicínskeho génia ma prebudil akýsi lekár. Zamyslene sa díval do mojich očí a letmo sa spýtal ako mi je. Nečakal na odpoveď, no rýchlym skokom preskočil k susednej posteli a svoj rituál zopakoval. V zamyslení pokračoval aj v poslednej, celkom prázdnej. Svoju chybu si uvedomil, zatváril sa vážne a utiekol na chodbu.
Ostali sme tam sami. Ja a druhý človek. Nemal som chuť sa rozprávať, on mlčal rovnako. Neznášal som cudzích, on zjavne tiež. Mlčali sme a obaja počítali sekundy. Báli sme sa pohnúť, báli sme sa čo i len zavzdychnúť bolesťou. To napätie bolo obrovské. V lebke sa mi hromadil tlak. Hýbal som prstami na nohách aby som cítil, že som. Bolo mi trápne, zároveň som však cítil obrovskú zlosť. Túžil som po vlastnej samote, túžil som aby ihneď zmizol. To ticho, ktoré nastalo som sa snažil prerušiť spánkom, no moja hlava recyklovala myšlienky na neznámeho muža na ľavoboku. Horlivo som sa snažil myslieť na čokoľvek iné, no pociťoval som len slabosť a nespravodlivosť. Prečo ten muž skrátka neodíde? To prázdne ticho sa nedalo vydržať. Rástla medzi nami priepasť, aj keď to bolo len pár centimetrov.
"Zjedol som otrávené hríby... pokúsil som sa zabiť... bolo to schválne," povedal.
"Ste hubár? Možno by ste mi vedeli dať nejaké rady," vyletelo zo mňa.
"Ak budete mať chuť, rád vám neskôr porozprávam... Som odborník," odvetil, zakašlal.
"No to by bolo výborné..." dodal som a opäť zaspal.
Keď som sa prebral. Muž tam už nebol. Previezli ho na intenzívnu starostlivosť. Jeho stav sa zhoršil. Ako neskôr vysvitlo, ten muž neotrávil iba seba, ale celú svoju rodinu. Zanechal iba jediný odkaz:
"Encyklopédia praktického hubára, strana 54, hríb číslo tri, Udávajú, že jedlý. Nie je."
A tak vlastne všetko čo chcel demonštrovať, bola chyba v hlúpej knihe, ktorá možno do nemocnice odpravila pol rodiny, no inak slúžila na záchranu mnohých ďalších.
Pomyslel som si, že je hrdina. Nie ako ja. Ja som spadol opitý zo schodov, pri páde zrazil čašníka. Šampanské, ktoré niesol zasiahlo skriňu s poistkami a vyplo elektrinu v celom objekte. Nastávajúca trma vrma stála päť ľahkých tri ťažšie zranenia. Poviem vám, ľudia, ktorý sa v panike snažia opustiť priestor sú nebezpečnou zbraňou pre seba, aj pre iných. Hm. Ak spätne uvažujem, tak som vlastne tiež tak trochu hrdina. Aspoň som na niečo poukázal.
Tak teda na zdravie, na hrdinov, aspoň takto mojim teplým nič.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár