Psy a kly.

Mám námesačné vnútro,
telo spí a zvučí bledosť stien,
pomotané ľudské futro,
poskakujem na panvici, žeby mieň?

Ide na mňa stav...
zachytil ma nahého, skok do spánku,
tisíc telných štiav,
ma rozkladá, žeby za pretvárku?

Veľká hala, v nej tisícka kvetov,
každý uložený v skle s latinským názvom,
myseľ spala, poškrabanie pätou,
každý objasní mi v hmle kto vlastne som.

Maĺa skala, na nej stovka machov,
každý uložený na hline so zeleným nádychom,
myseľ viala, cítiť tisíc strachov,
každý objasní mi či na vine som... malíčkom.

Odchádza mi stav...
pustil ma pri prebudení do ničoho,
zas bezchvostý páv,
spúšta tanec, žeby stratil s chvostom slovo?

Mám námesačné telo,
myseľ spí a vláči múdrosť po blate,
dolepený lepenkovým peľom,
som odstrelený, žeby za myšlienky flakaté?

Človek nemusí prekonať,
astrálne cestovanie, vesmírny skok,
stačí si nájsť svoju trať,
a v nej sa v štýle blatný hroch,
životom nechať sa unášať.
Sny sú psy, trhajú ťa, keď to nečakáš,
Sny sú kly, nabodnú ťa... je čas na čardáš.

 Báseň

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu