zatišie na reťazi mesiac.
Ďatlíček buduje si nocou noru,
mlčíme, na nič nemysliac.
Strapky su vydané na nemilosť dažďu,
pijeme kávu,
dívam sa do tmy a spôsobujem vraždu,
pocitov vravu,
páľavu ľavú.
Strapky sú v smútku križované búrkou,
kričia, lež bez hlásky,
kvapky ich pripnú na končeky kvetov,
ničia ti narážky.
Lebo strapiek je kopec
a
búrka je dnes jedna.
Ty si tá búrka
mocnejšia než Etna!!!
Lebo ja túžim byť tá zem,
na strapky zabudnem,
dažďa čo ponúkaš
chytro sa napijem...
Lebo všetci tvorime kolobeh
a
z mŕtvych tvorov zmytých sírou,
získame silu, no a lieh,
čo páchne gilotínou.
Tečie dolu hrdlom,
reže žiletkovsky,
lieh tu drtí madlom,
- zo strapiek su trosky..
celkom ľudské trosky.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
27. 5.mája 2008 14:16
prepáč, ale počas celej tejto básne som sa musela hrozne hrozne hrozne smiať čo sú to tie strapky? Pokiaľ si dobre pamätám, nie sú to celkom náhodou nejaké nižšie živočíchy? Prišlo mi to mimoriadne vtipné prirovnanie, takže som sa skoro strepala z hojdacieho kresla A inak milá nostalgia, tuším že si ešte pamätám, komu si nadával do strapiek Miloslav Pevne verím, že ďalšia báseň nebude o činčilách
2
...ja som sa nesmiala lebo som nevedela čo to je
Lebo všetci tvorime kolobeh
a
z mŕtvych tvorov zmytých sírou,
získame silu, no a lieh,
čo páchne gilotínou.
...to sa mi páči gilotína je také pekné slovo
Lebo všetci tvorime kolobeh
a
z mŕtvych tvorov zmytých sírou,
získame silu, no a lieh,
čo páchne gilotínou.
...to sa mi páči gilotína je také pekné slovo
Napíš svoj komentár