Ratsanares: Triedič nešťastia

Andrej rýchlou chôdzou rozvíril vzduch a ten zhodil papiere, ktoré sa tu povaľovali, akoby opustené od ich vnútorného života. Každý jeden papier však dýchal. V týchto spisoch sa nachádzalo aspoň toľko života, koľko ho boli schopné zničiť. Dlžobné úpisy, neplatné zmenky, vyzvania od súdov, či z úradov exekútora. To všetko mal Andrej na starosť. Každé ráno si sadol a dlhé hodiny triedil čo k čomu patrí, a kedy to má byť expedované príslušnému adresátovi. V tučných kopách papierov často nachádzal mená svojich známych, mená všeobecne známe, ako aj rôzne známe mená – teda „staré firmy“, ktoré sa tu objavovali pravidelne.

Andrej mal dobrú pamäť. Preto mal málo priateľov a preto sa sním stýkal len málokto. Totiž, len málo ľudí malo také šťastie, že neprešlo Andrejovými rukami. Ak raz niekto pochopil, že ho Andrej vo svojom spise zazrel, silný odpor mu nedovolil tráviť s triedičom nešťastia čas, bez pocitu elektrizujúceho napätia. Ako sa správať k niekomu kto robí tú najšpinavšiu prácu a navyše o každom tú najväčšiu špinu do bodky ovláda. Už len ten pocit, že niekto taký existuje vyvolával u dlžníkov pálčivú bolesť hlavy a záchvaty nemohúcej skepsy.

Andrej bol vtipkár. Mal rád humor a zo všetkého najradšej rozprával anekdoty. Celé hodiny bez prestania jednu za druhou sypal Andrej z rukávov. Samozrejme za predpokladu existencie poslucháčov. Tí boli prítomní takmer nikdy. Zväčša ho nepočúval nik. Vtedy Andrej mlčal a sledoval. Mal pocit, že z toľkého času stráveného pri papieroch, akosi zabúda čo je ľudská prirodzenosť. Tvár mal meravú, podobne ako gestá a pohyby. Britké vety svojho ostrovtipu nikdy nevedel okoreniť príslušným opičením a tak všetkých nechával jeho humor chladných. Andrej vždy chodil strojene, ale veľmi pružne, s bradou mužne zdvihnutou dohora a prirodzene vtiahnutým bruchom. Tak sa Andrej cítil ako Andrej.

Často ho ovládala predstava v ktorej sa videl uvoľnenejší a menej strojený. Videl sám seba ako pána večierkov, ktorého doprevádzajú dve čarovné orientálne krásky. Andrej veril predstave, že keď sa vôl začne správať ako kôň, kone ho isto príjmu medzi seba. A tu našiel Andrej svoj cieľ. Z uznávaného úradníka sa túžil vrátiť späť do pozície úžasného človeka.

Tak si Andrej zaplatil kurz. Herecké cvičenia pre začiatočníkov, každú stredu od sedemnástej do dvadsiatej prvej. Režisér ho sprvoti pochválil za jeho prísne štylizovaný príchod na scénu, ale keď ho požiadal aby sa uvoľnil, Andrej sa ani nepohol. Režisér ho ešte pár krát opakovane vyzval, no keďže sa nedialo nič, vyhnal ho za nedostatok disciplíny. Andrej vtedy s divadlom nadobro skončil.

Prihlásil sa do školy komunikácie. Dostal príslušnú literatúru a vzorne pripravený prišiel na prvú hodinu spoločenského správania. Keď v malej miestnosti uvidel desať svojich takmer verných podobizní, ruky sa mu nervózne roztriasli. Všetci akoby paralyzovaní, sedeli v kŕči jeden vedľa druhého a s hlavami zastrčenými do krku pokukávali po okolí. Tesne pred dverami zhíkol a už by sa bol otočil, keby ho dav ďalších Andrejov, Borisov, Michalov, Jergušov nevtlačil dnu. V hrdle mu vyschlo natoľko, že nebol schopný odpovedať ani na otázku: Aké je vaše momentálne zamestnanie. Rozhodli sa teda preradiť Andreja do skupiny extrémnych prípadov. Tu, v omnoho skromnejšej skupinke, prvý krát pocítil uvoľnenie. Bolo to vo chvíli, keď jeden z kurzoplatcov nevedel zosúladiť podanie ruky s bežným "Dobrý deň". Niekedy podal ruku veľmi presne a následne pozdrav afektívne zareval. Inokedy povedal ľúbozvučné "Dobrý deň" a pravačkou zasadil kolegovi úder do slabín, prípadne ho v záchvate nervozity a náhleho výbuchu emócii prefackal. Andrej sa smial, až kým nedošiel na radu on. Pozdrav a podanie zvládol na výbornú, bohužiaľ jeho vtedajší zdraviaci súper, premotivovaný výborným výkonom svojho súputníka, zagniavil Andrejovi ruku tak rázne, až mu zlomil tri prsty. Naučil sa tak aspoň, ako a kedy sa správne ospravedlňuje.

Andrej sa rozhodol vzdať to. Cítil, že bojovať je zbytočné. Proti desiatkam rokov práce, po ktorej mu na prstoch ostávala tlačiarenská čerň ako vrstviaci sa nekonečný nánosy špiny, sa bojovať nedalo. Tie spisy boli špiny plné. Ľudské nešťastie v nich hnilo a zrkadlilo svoju prísne materiálnu tvár.

Dezidér Hamko – 1000 E / neplatná zmenka - vrátiť! Ján Oľhík – Dlžobný úpis 500 E + úrok z omeškania. Karol Marko - exekúcia, Severín Cabaj – predvolanie pre podvod, Peter Niečko – niečo sa nájde!, Alexander Zmier – žiadanie o zmier / formou – PLAŤ!
Andrej nemohol byť iný.

Jeden večer zazvonil pri dverách muž.
- Čo si prajete? –
- Jeden spis. –
- Nemám právo vám ho vydať. –
- Musíte ho zničiť. –
- Záleží na tom? –
- Celý jeden život! –
- Život a spis sú dve rozdielne veci. –
- Je to zmenka na život. Nie je možne požiadať o zmier. –
- Som len posledný článok. –
- Máte to v rukách. –
Muž zbehol po schodisku, zmizol v tme a Andrej sa ho nestihol opýtať ani na meno. So zaujatím sa začal hrabať v poobednej nádielke čerstvej špiny a inštinktívne vybral najmenšiu zo všetkých obálok.

Úradník Andrej – Dohoda o treste.

Rozkrútila sa mu hlava. Veď on si nikdy nepožičal... Čítal ďalej.

Odosielateľ: Vysoký úrad diabolský pre veci očistné
Vo veci: premárnenie života vtipkovaním, proti ľudská činnosť, emočné prázdno a snaha prispôsobiť sa, pokus o zisk náklonnosti okolia falošným vystupovaním
Trest: dočasne nevymeraný

Andrej si nemo sadol.
- Za nič z toho nemôžem. To všetko život. Veď som iba žil. -

Odtrhol oči od papiera. Bol prvotriedny úradník a vedel, že tento spis zničiť nemôže. Čo by si o ňom pomysleli nadriadený. Ako by sa k nemu chovali kolegovia. Všetci by ho ohovárali a on by sa cítil ešte kŕčovitejšie. Biely papier pomaly založil späť do krabice, sfúkol večernú sviecu, čo vdychovala život chladným stenám izby, uvoľnil všetko svoje svalstvo a ešte tej noci zmizol nenávratne preč.

Hŕba spisov ostala žiť. Čierny nános mien, ktoré treba pretriediť. Treba ich triediť, triediť, triediť a to hneď! Tak sa niekto prosím urýchlene prihláste.

Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Triedič nešťastia

4 komenty k blogu

Horúce!