Egreš jeden polozrelý!, takto sa ďaleko nedostaneš, takto sa nejde do neba, do pekla a vlastne sa takto nejde nikam. Mám predsa pevné dekórum a to ma nepustí za isté hranice. Moje kroky som si vypočítal k všeobecnej správnosti. Ostať neutrálny, ostať neutralizovaný na niečo, čo nie je schopné ďalej reagovať.
Egreš jeden nedozretý, veď takto si vlastne ničím! Nezaujímavým okom, čo nazerá na svet oknom a pritom sa všemožne snaží nezašpiniť. To Boh ma tak stvoril, to ma tak vychovali, to som sa tak rozhodol a možno ani nie - len to tak dopadlo. Nakoniec, vyrastal som v neustálom strese aby som niečo nedojebal. Nakoniec, nevyrastal som, ostal som taký ako pred desiatimi rokmi, len mi dorástli fúzy a možno zmužnelo telo, a vlastne viac pijem. Veľa pijem, málo pijem... obdobia.
Egreš jeden rozmliaždený, netvár sa ako dokonalý tvar. Som ako z marcipánu, tvárny a k nahryznutiu, pritom hovno marcipán, len vazelína. Neduhy mi ostali po otcovi, inšpirácia po otcovi, vlasy po otcovi. Ja som to chcel? Čo som ho nútil nech mi to všetko dáva? Nechcel som nič. Ani jeho meno, ani jeho vzhľad ani tú DNA s jemnomiernetroškuzľahka inak rozbordelovanými alelami, rovnako pochybnými a náchylnými ku všetkým nerestiam existujúceho sveta.
Drevo nesekané, hrdza bujnejúca, vlas rozštepený, Emil z Lúnebergy bez znalosti drevorezby. A aj tak ma všetci milujú! Prečo? Lebo. Som len odtiaľ potiaľ. Nie, ďalej nie som. Nenarúšam intímne zóny existencie, nesnažím sa meniť, presadzovať, súdiť, poukazovať, ohradzovať, obhajovať, zjavovať pravdu, či nebodaj vyvolávať spravodlivosť. Ja osud nepokúšam, iba som. Vretenica vyvalená na slnku, čo nevládze hrýzť, skôr od blaha pohotovo krochká a čaká na svoj bicykel. Na rýchly proces pneumatiky, ktorá jej aj tak pomôže natrávenú figu. Sto krát ma prejde a ja si len naprávam stavce. Žiadne peklo, žiadne nebo, len večný život v materiálnom valci tela. Kosti, koža, orgán, iné.... hotové večné nekonečné.
Mickey Mauz v módnom vákuu so starým kscihtom si, prechlpatený egreš. Dnes som to podčiarkol : NÁHODA. Ona, starogrécka Tyché, ktorá občas zhltne nejakého smrteľníka, obracia si ho ako na ražni a zo života mu robí... Nebo, Peklo a dvojitú porciu hranoliek a ľadovej Coca-Coly na jednom mieste v jednom dni a v jednom čase. To je “díl”! Najlepší, najmä pre niekoho, komu osud nadelil neznesiteľnú masku dokonalosti. Masku, z ktorej niet úniku ani vyzdvihovaním všetkého zlého, horšieho a najhoršieho čo v sebe človek drží a čo ho na míle vzďaľuje od zvieraťa. Náhoda! Najlepšia priateľka osudových šťastlivcov, jediná ktorá ich môže zničiť a dokonca tento krach zdôrazniť vetou milosti od milovaného okolia:
“Bol tak dokonalý, liezol na nervy… DOBRE MU TAK!”
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piotra
16. 5.mája 2012 21:00
Naučila som sa, že sa oplatí počkať si na tvoje zriedkavé pridanie tvorby. Veru oplatí.
Napíš svoj komentár