cez kaluže,
na tvári blato
– tvrdý hnedý kameň
aj srdce, ktoré patrí noci.
V bútľave,
každý krát pod tiažou spánku,
mrví sa, hemží,
chladné sny sú jeho dni.
Do mesta vchádza pomaly,
mesiac na chrbát požehná,
svit neoživí nič,
len pohľady nočného opilstva.
Oči -
dva hroty, pár rozvášnených psov.
Na tvári jaziev dosť. Od čoho?
Od života. Vraj často niekto hnal do kúta,
jeho útlu bledú tvár.
Ruky len žily, prsty ihlice.
Aký je? Kto to je? Prečo je?
ČO TU CHCE?
Tulák,
priamo na veľké námestie,
na tenkú píšťalu,
desať prstov, deväť dier,
z hĺbky melódia púšťa spúšť.
Z ticha prebúdza sa
harmonický drak,
do myšlienok človeka,
ten túži radšej smrť.
Nech prestane hrať. Musím ohluchnúť!
Z dier vylieza
prapodivný ľud,
ten cieľ.
K piesni sa hneď túži privinúť,
teplé telá šklbe,
hudba budí pud,
cupe chór vlhkých nôh.
Von z mesta,
von! von! von!
Slzy vypálené na lícach,
dráždia jeho jazvy,
odvádza svojich jediných,
do peny morskej panny.
-----------------------------------
Dnes, po tisíci raz.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár