Vyznania, krívania, skrývania.

Som Zvonár u Matky Božej, zhrbený a tichý,
v zajatí veže osamote ako veľký zvon,
pokojný, smutný, pochybné plechy,
sám vysím a hučím... tak stratený som.

Nepoznám viac ako štyri steny,
viac nekročil som ako po Versail,
v zmätku sa strácam často opustený,
len s Matkou Božou zaháňam svoj žiaľ.

Som Jozef Mak, človek milión a pritom jediný,
života žiak, drevorúbač krutých dní.
Života vojak, nekonečný pocestný,
nemám miesto na slnečnom svitaní.

Nepoznám čo je to štastie nájsť,
láska mi nehrá v noci na husliach,
v zmätku som stihol seba zmiasť,
stratil som všetko, punc aj ciach.

Som otec Goriot, bohatý a mocný,
stačilo vždycky mi málo v polčase rozpadu,
nie, nie som tak starý, to len tie slečny,
ukradli iskry mi, bez kusu ohľadu.

Nepoznám viac ako svoje city,
chcem im dať všetko, chcem tak veľa brať?
v zmätku som zablúdil a do srdca nity,
stačila rodina do srdca nastrielať.

Som Juraj Janošík zbojník či zlodej,
bohatým brával som chudobným vzal,
no aj tak nenašiel v živote zmysel,
nikto kto so mnou zbíjaval.

Nepoznám ľútosti k mladým či k starým,
doba ma učila za seba žať,
mesiac ma ukájal, na seba stavím,
na háku mám svet a moje rebro kat.

Som to Ja a statočný... slabostí dosť a život prostý,
sekám sa húštinou malosti, stálosti a neviem aký oblečiem si kostým,
aký dnes make up na seba nahodím, čo zavesím si na krk,
či káblovú oprátku, páskavú kravatu, cesnakový struk.

Som všetko, z diamantu lesk,
som nič, z karbónu smog nad mestom šedi,
Vykročím predkom, privíta ma vosk,
šmykne ma vzad, tam diabol sliedi.

Nepoznám seba, nikoho bájnych mien,
všetci su iní no jedno ich spojuje,
divoký cement, perute mnohých zmien,
posledný moment a zas tie pereje.

Nepozná človeka milióna,
človek čo miliónom je,
milionár zase nepozná milión
ľudí čo mlynček rozmelie.

Verili mnohé životy,
hľadali cestu ideálu,
padali hlavy, kométy,
zbúrali Gaudího katedrálu.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu