pretĺkam sa po hvozdoch,
sám sa snovám, zamotávam,
do sietí čo ťahá tok.
Na obed len nemo čúším,
ležím paralelne s parapetou,
sám sa snovám, sám sa hluším,
do lán, čo večne idú s riekou.
K večeru sa hlúpo tvárim,
dávkujem sa tajným liekom,
sám sa snovám, sám sa šálim,
keď vteká mi to do žíl riekou.
Ráno opäť len tak plávam,
bóje sú zas vzdialene,
neviem sa ich dotknúť... tápam,
v rieke zmotaný som v najpevnejšie korene.
Na obed už ani nemo nedokážem vysloviť,
ležím smaltovaný sebou,
neviem v druhý bok sa prehodiť,
v rieke ponorený v klietke.
K večeru som stratil tvár,
nebudem však vôbec prvý,
sám sa snovám v nový tvar,
v ktorom nestretávam ľudí.
V rieke ktorá dolu prúdi.
V rieke bez šance s vodou v hrudi.
Len občasný konár, vytŕčajúc z brehu,
zmení ráno, obed, večer, deň.
Keď zachytí ťa, tvoj život v behu,
roztočí ťa, tak sa meň...
Neodporuj pravidlám rieky,
no nemusíš sa poddať hneď,
snováš sa, do vlastnej vlákna sieťky,
tak nechaj rieku, konárom sa veď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
No a nesklamal si, pretože si to spravil presne tak. Pri dávkovaní tajným liekom som rozmýšľala, čo tým myslíš, ale napokon som radšej prestala rozmýšľať a nechala to ako básnické tajomstvo, však koniec koncov, tak sa to niekedy aj má... no a k básni ešte toľko, že je veľmi pekná a zase raz má veľmi dobrý nápad, ale tak to ti už asi niekto povedal. Možnože som to bola minule ja, čo ťa chválila, ale tak robím to zas, pretože ako báseň to bolo mimoriadne dobré