kovový chlad strechy, neudržal zrnká snehu, sypal ich do tohto rána, rozkrútil ich, nechal spať. jediný pohyb času, skrehnutého v ľade, inak nič, ani fúk. nič nepatrí nikomu a ticho, je nôž pri hrdle vlastných príšer, vlastných súznení. tam kde všetko stojí, je to nič, môžeš mu všetko vykričať, ono to ostane, musí, mrzne, spí. Blog 9 0 0 0 0 Komentuj