, , Asi chceš vedieť prečo ty však? Odpoveď je jednoduchá. Preto, lebo si asi posledný seriózny novinár v tejto skurvenej dobe. Chcem ti porozprávať všetko o mne, o Forellim, a o tom, za čo som bol platený. Ty budeš držať hubu, nahrávať si ma a zapisovať. Budeš sa pýtať keď ti dám slovo. Inak tvoj mozog budú vynášať v papierových obaloch na dôkazy. Budeš môj kňaz a papier mojou spovedelnicou. Síce neverím na tie nábožné žvásty, no papier je dokonalý prostriedok pravdy. Znesie všetok hnus. A v mojom príbehu je ho kurva veľa.” pozeral som sa mu priamo do očí. Málo z tých najtvrdších chlapov vydržalo môj pohľad. Moje prázdne šedé rybie oči. No on ho vydržal. Prikývol hlavou na znak pripravenosti a ja som mohol začať rozprávať.
Písal sa rok 2010. Ja som pricestoval do New Yorku kvôli pohrebu. Kvôli pohrebu môjho najlepšieho kamaráta zo strednej. Vtedy som bol len obyčajný, zelený, čerstvý, absolvent fakulty politológie v Prahe. Keď som vystúpil z lietadla, na letisku na mňa čakalo celkom pohľadné dievča, aj keď s trochu veľkým nosom. Držalo v rukách ceduľku Jonáš Jabokskyj. Vtedy sa mi to zdalo neskutočne smiešne, ako mi skomolili meno.. Vysvitlo, že to bola dcéra zamestnávateľa môjho starého kamaráta. Istého pána Forelliho. Volala sa Frida. Odviezla ma do hotelu, kde som sa zoznámil so spolupracovníkmi môjho mŕtveho priateľa. Pedrom a Sergiom. Muži oblečení v drahých sakách, prekypujúci čiernym humorom. Bol som s nimi na pive a na pizze. Spomínali na Milana, môjho priateľa len v dobrom.
, , Milan bol super chlap.” vravel Sergio. , , Vždy sa na neho dalo spoľahnúť. Ako vtedy keď moja stará volala, kde som a on povedal že spím opitý o neho. Ale všetci predsa vieme, že som tam nebol.”
, , Alebo vtedy” dopĺňal Pedro , , Keď sme vyhodili Tordentovcom do luftu zbierku Cadillacov.”
V tom momente si Talian uvedomil, že povedal niečo čo nemal a začervenal sa. Mne vtedy začínalo svitať, že to čo robil môj priateľ asi nebolo celkom kóšér. Všetky tie talianske mená. Ako vystrihnuté z krstného otca. Vtedy som si s dotyčnými pánmi plánoval tak maximálne mailovať. Aký som ja bol imbecil!
S pánom Forrelim som sa zoznámil cestou na pohreb. Ponúkol mi miesto v jeho limuzíne a ja som ho prijal. Celú dobu sa mi zdal ako príjemný, ale rozumný človek, ktorý si v živote preskákal. Stále opakoval, že priatelia Milana, sú aj jeho priatelia. Popíjali sme whisky a nálada cestou na pohreb vôbec nebola taká smutná ako mala byť. S Milanom som sa nevidel šesť rokov. Bol sirota. Ako som sa dozvedel hneď po prílete. V závete som bol spomenutý len ja. Vyžiadal si moju prítomnosť na pohrebe. Tak mi Forelli preplatil cestu. Vystúpili sme z auta. Asi dvadsať ľudí malo trápne reči o tom, aká je Milanova smrť bolestná strata. Pochybujem, že ho aspoň niekto z nich poznal osobne. Okrem Forelliho. Ten netliachal. Vyobrazil Milana takého aký bol. Potom sme hádzali hrste hliny na truhlu. Keď som hádzal tú svoju, neustále som premýšľal, prečo ma sem zavolal len teraz keď je po smrti. Chcel mi niečo odkázať? Akési memento mori? Z tíchto myšlienok som bol ale kruto vytrhnutý. Zbadal som, ako jeden z hostí vyťahuje zpod kabáta revolver. Chystal sa zamieriť na Forelliho. Ja som však zareagoval tak radikálne a rýchlo, že to nik nečakal. Moja paravačka vystrelila a pristála útočníkovi na nose, ktorý s chrapčaním praskol. Ľavačkou som mu zdvihol ruku do vzduchu a on dvakrat vystrelil. Vznikla panika. Ľudia utekali všade navôkol. Len ja som zápasil o život. Môj? Alebo Forelliho život? Ktovie. Sekundu po sekunde, úder srdca, jeden za druhým, som strácal silu v rukách. V dave si ale kliesnil rukami cestu Sergio. Zpod kabáta vytiahol deväť milimetrovú pištoľ. Zdalo sa mi to ako večnosť. Zbraň útočníka už mierila na Forelliho opäť a ja som nebol schopný nijak streľbe zabrániť, lebo som dostal silný kopanec do rozkroku. Ozvala sa streľba, no nie z revolvera. Sergio vystrieľal do atentátnika celý jeden zásobník a ten padol k zemi. Mŕtvy. Niekto mi pomohol vstať zo zeme. Forelli.
, , Poď Johny. Pomôž mi pochovať nášho spoločného priateľa.” dal mi do ruky lopatu a na viečka Milanovi položil plátky ruží. Na každú jeden. Potom sme rakvu zavreli a položili na dno hrobu. Pedro medzitým zavolal policajtov. Tí zabezpečovali miesto činu. Zatial čo my sme zaliaty potom hádzali na truhlu zeminu a ukončovali Milanovu životnú púť. Definitívne. Sergio sa ku mne naklonil a s úškrnom prehovoril.
, , Vitaj v rodine”
Takže v rodine. Nie pán Forelli. Don Forelli.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
cerwik
2. 4.apríla 2009 10:10
som rád, že si hral Mafiu .) ale prosim nie tak okato
2
len pre info. Mafiu som nehral Poznám príbeh tej hry, a s mojim tam nieje žiadna paralela, okrem začiatku v kaviarni. A aj ten je totálne iný.
3
pripomina mi to mafiu, to je pravda, ale v pohode to bolo bude pokracovanie?
6
nemozem sa zapojit do hadky,ci to je podobne s Mafiom,kedze som to nehrala,ale velmi sa mi tento blog pacil.
Napíš svoj komentár