Sex je periodický interval IX. - a posunuli sme sa ďalej v príbehu

Orgazmus je rovnica

Rovnica bez neznámych. Rovnica s vopred jasným koncom. Rovnica s dvomi číslami ktoré sa vždy rovnajú. Jediná rovnica ktorá sa páči nematikárom. Je to jasný cieľ, je to cesta ktorá je jednoduchá. Cesta ktorá je priama a bez zatáčok, bez odbočiek. Cesta vyčerpanosti, cesta slasti. Je to cesta ktorú šlape každý. Nielen ja. Je to náš údel aj účel. Na tejto ceste je každý sám sebe mesiáš.

Nasledujúci deň sa náhle prebudím. Zvoní mi mobil. Koľko je hodín? Pol siedmej kurva? Komu hrabe. Zodvihnem.
,, No?“Zachripím rozospatý do telefónu.
,, Ahoj. Tu je Naďa. Povedal si, že ti mám zavolať ak budem potrebovať pomoc?“
,,Jo“ na viac som sa nezmohol.
,, Príď prosím. A cestou sa zastav v nejakej lekárni. Kúp mi nejakú masť na modriny. Peniaze ti vrátim keď prídeš.“ Položila. Ja som však uvažoval,či sa mi to len zdalo, alebo naozaj plakala.

Kráčal som po chodníku. Po tom istom chodníku po ktorom som ju odprevádzal domov. Vo vrecku som mal fastum gel. V lekárni som si musel vystáť dlhý rad a navyše ma predbehla hádam celá cigánska osada. Všetci vnútri boli nervózny a ja tiež. Hneď, ako som odtiaľ vybehol som si musel uľaviť k najbližšiemu kríčku. Nejak som si nevšimol, že opodiaľ stoja policajti. Tak som dostal pokutu dve tisíc korún za močenie na verejnosti. Čo už. Irónia osudu. Človek pomáha druhému, no niekedy pri tom zabudne pomôcť sám sebe. Nabudúce si dám väčší pozor na to, či niekde v okolí nie sú fízli. A ak budú, oštím im koleso na káre.
Prišiel som k vchodovým dverám. Zazvonil som a ona bez okolkov otvorila. Vošiel som a na prvom poschodí boli už otvorené dvere. Vošiel som.
,, Naďa?“
,, Na kuchynskom stole máš peniaze. Zvyšné si nechaj prosím. Polož to prosím ťa tam. A Choď. Ja ti zavolám.“ poobzeral som sa po kuchyni. Pripadal som si ako vo vojenskom tábore. Všetko biele a všetko na svojom mieste. Všetko chirurgicky čisté, akoby sa tu nikdy nevarilo. Položil som fastum gel na stôl a rozhliadal som sa ďalej po byte. Bol tam až psychopatický poriadok. Ani len jedna smietka prachu. Pokrovec čistý, akoby čerstvo povysávaný. Bez známky akéhokoľvek opotrebovania. Obývačkový stolík vyutieraný, bez jediného krúžku po pohároch. Dokonca aj diaľkový ovládač mal svoju vlastnú poličku. Vyzeral na nej skôr ako výstavný kúsok, nie ako prístroj na prepínanie programov, ktorá neustále niekto chytá. Aj on bol dokonale čistý. Všetko tu malo svoje miesto a všetko to do seba pekne zapadalo. Už len posledná miestnosť, aby som si bol na istom. Špajza. Vošiel som do nej. Všetko tu bolo usporiadané abecedne. Od ananásu až po želatínu. A aj ananás bol poukladaný abecedne. Najprv bol čerstvý ananás, potom kandizovaný, ananás konzervovaný a ananás zaváraný. Čisté psycho. Boli len dve miestnosti kde mohla byť. Kúpelňa a WC. Najprv som skúsil kúpeľňu. Nebola tam. Zato ma znovu ovalila chirurgická čistota.
Uteráky povešané úplne rovnako, župany pekne poukladané do komínkov. Prišiel som pred záchod. Zaklepal som.
,, Naďa otvor. Viem že si tam“
,,Choď preč. Prosím“ úpenlivo prosila. No ja som z nejakého dôvodu nemohol. Nemohol som ju tu nechať samú. Vytiahol som teda z peňaženky kreditku a fígľom ktorý ma naučil ešte môj otec som si otvoril dvere. Naučil ma to keď som si raz ako dvanásťročný krpec pribuchol dvere. Nazrel som dnu a to čo som uvidel, na to ma nemohlo nič pripraviť. Pri záchode sedela Naďa. Plakala. Tvár a krk mala pokryté modrinami.
,, Kto to bol?“
,, Spadla na mňa skrinka“
,,Kto to bol, Naďa? Žiadna skrinka. Kto.“
,, Môj exmanžel. Prišiel sem a...“
,, A zmlátil ťa ako žito. Poď vstávaj. Ideme na políciu.“ skúšal som jej pomôcť vstať. Nechcela.
,, Nemôžem“
,, A to zas prečo?“
,, Lebo on je policajt. Náčelník.“ tak potom to bolo všetko jasné. Nevedel som koľko rokov trpela, no bolo jasné, že to málo nebolo. Navyše sa jej manžel činil aj po rozvode.
,, Vstávaj. Natriem ti tie modriny. A dám ti na ne studený obklad.

Prešli sme do obývačky a ona si nechala natrieť modriny. Rozotieral som masť opatrne, aby som jej nespôsobil žiadnu bolesť. Keď som skončil, jemne vzala moju ruku a hladila si ňou vlasy. Oči mala zavreté. Neviem ako sa to stalo, ale pobozkali sme sa. Bol to dlhý, jemný a opatrný bozk. Opatrný preto, jebo mala opuchnuté pery. Pomaly sme sa zvalili na zem. Rukami smepri bozkoch skúmali naše telá. Šaty z nás spadli rýchlo. Až príliš rýchlo. Chvíľu sme len ležali na zemi. Pozerali na seba. Jej telo bolo komplet celé pokryté modrinami. Pomaly sme sa k sebe pritisli. Naše telá boli ako hady. Končatiny prepletené v kolobehu života. Na tých pár okamihov sme sa priblížili naším zvieracím predkom. Ležali sme medzi radiátorom a posteľou na umelej kožušine. Nahí, spletení objatím. Odpočívali sme. Bolo to ticho pred búrkou. A zrazu sa to stalo. Začali sme a všetko navôkol bolo rozmazané. Toto už nebolo „doučovanie matiky“. Bola to seriózna hodina s oveľa lepšou učiteľkou ako som bol ja. Bol to čas, počas ktorého som sa mohol iba niečo naučiť. Nechal som ju aby prebrala vládu nad mojimi pohybmi. Cítil som sa byť unášaný na krídlach vášne. Presúvali sme sa po celom byte. Ona pri tom rozhadzovala všetok ten poriadok. Ničila všetky tie strašné spomienky. Neprestávali sme a naša vášeň gradovala. Boli sme ako dva dravce zápasiace o nadvládu nad teritóriom. Ako Adam a Lilith. Nebolo to nepriateľstvo. Bola to zdravá rivalita. Božský obraz premietaný na plátno reality. Raz prebrala iniciatívu ona a raz ja. Bolo to niečo ako súboj. Súboj na čas. Hra o to kto príde s niečím lepším. Interiér bytu dostával zabrať. Obývačkový stolík sa pod naším náporom prelomil, v špajzi sme zas ohli dve poličky a rozbili nespočetné množstvo zaváranín. Riady v kuchyni boli rozbité na padrť, linka bola zničená. Stoličky mali poodlamované nohy a vo vani sme odrapili batériu. Nádobka na vodu v záchode už nejavila známky života a ani toho posmrtného. Jediné miesto kde sme vôbec neboli bola posteľ. Jedno okno malo vybité sklo, jedna zástrčka bola vytrhnutá zo steny. Skrine mali poprelamovné poličky a pochybujem že ten počítač niekedy pôjde. Zrazu bolo po všetkom. Vyvrcholenie prišlo naraz. Ešte dobre že pri nás bola posteľ. Len sme totiž padli na bok a zaspali.

Keď som sa zobudil všetko ma bolelo no na srdci ma hrial pocit víťazstva. Bol som absolútne vyčerpaný a teraz natierala Naďa modriny mne. Usmievala sa na mňa. Táto žena túžila po vášni. Dostala ju. Dostala jej viac ako chcela. Bol som so sebou spokojný. Udržal som s jej túžbou krok. To mi na začiatok stačilo.

Ženy sú naozaj zvláštne tvory. Sú krásne, milé a inteligentné. Chápavé a od prírody romantické stvorenia. Povedal by som že sú také jednorožce modernej doby. Nežné a lov na ne je nesmierne náročný. Keď si ich však človek získa, vedia byť oddané, aspoň dokým je im oddaný muž. Pokladám za jednu z najhorších vecí na zemi fyzicky ublížiť žene. Sú krehké. Aj keď vedia byť pomstychtivé, panovačné a náladové. Každý muž by sa mal riadiť pravidlom, že ženu ani kvetinou neudrie. Každý má so ženami nielen kladné skúsenosti. Verte mi, hlavne ja. Mám s nimi veľa negatívnych zážitkov. Berte prosím ohľad na to, že väčšina z nich sa fyzicky brániť nevie. Všetko, všetko sa dá vyriešiť kompromisom. Aj keď, niektoré feministky sa snažia ostatných presviedčať o opaku. Je to hlúposť. Súperenie dvoch pohlaví tu však bude vždy. Ten kto si to uvedomí najskôr, má najviac času vymyslieť kompromis.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu