Sex je periodický interval XI. - znova pokračovanie..

Kto hľadá, ten stráca čas.( A má kurva šťastie ak dačo nájde)

Verím na osud? Áno verím. Bol by som hlupák ak by som na osud neveril. V živote sa mi stalo mnoho dobrých a zlých vecí, hlavne tých zlých, že bez zásahu všemocnej ruky osudu by sa to nemohlo stať. V poslednej dobe sa utešujem len tým, že vravím, že môže byť aj horšie. A skutočne. Je čím ďalej tým horšie. A keď je tu akoby záblesk svetla, vysvitne, že je to len obyčajný očný klam. Verím ale že raz možno príde niečo lepšie. Možno žena, s ktorou budem šťastný, s ktorou zažijem kopu vášne a s ktorou budem chcieť prežiť zvyšok môjho života. Žena, s ktorou budem mať kopu detí, dom pri jazere, psa a mačku. Ale ako sa poznám, aj keď to raz v živote dosiahnem, určite sa to nejakým spôsobom poserie. Príde svetová potopa, armagedon, meteorit, jadrová vojna alebo celú moju rodinu vyvraždí nejaký psychopat a ako napriek nechá žiť mňa. Som ateista. Čo to znamená? Že po smrti nebudem patriť nikam. Nikto za mňa neodslúži omšu a nebudem patriť na žiadny cintorín. Či už evanjelický, katolícky, židovský, vojenský, alebo slobodomurársky. Moja duša je stratená už za života, prečo by tomu malo byť inak po mojej smrti. Nie. Na akomkoľvek cintoríne budem pochovaný, na žiadny nebudem patriť. Budem mať hrob na okraji, mimo všetkých ostatných. Veď čo keby mŕtvola ateistu privolala na veriacich nešťastie. Som realista a realista nemôže vidieť život pozitívne. Takže ani život po živote nemôžem vnímať v dobrom. Snažím sa veci vnímať tak ako sú. A keď sa na ne pozerám triezvo, vidím že sa všetci váľame v poriadnych sračkách. Čo tak to zmeniť? Ale je to vôbec v našich silách? Možno áno. Nechám sa prekvapiť.

So Samom sme sedeli v oblekoch na chodbe a čakali. Ako jediní z triedy sme maturovali z matiky. Pred nami bola jej písomná časť. Neznepokojoval som sa preto. Bol som dobre pripravený a nemal som v úmysle to dodrbať.
,, No čo. Stíska ti riťku?“ podpichoval ma Samo.
,, Nie, tú mi stíska len keď sme spolu na školských hajzloch a sme tam sami.“ kontroval som ,,Ráno som zistil, že si musím zopakovať derivácie. Cestou do školy ma dvakrát skoro zrazilo auto, čumel som do zošita a keď som prechádzal cez prechod, riadil som sa len sluchom. Bodaj by polomŕtvy pes do čreva pojebal tie tiché motory. Sprostí japonci. Všetci by mali jazdiť na amerických fordoch a bolo by to vybavené.“
,, Ser na to. Poviem ti čo vyviedol bratranec u babky. Prišiel úplne nadrbaný. Najprv nagrcal fotrovi do topánok...“
,, Asi bol rád“ prerušil som ho.
,,Doslova skákal od radosti. Potom prelomil zábradlie na schodisku, ale najväčší prúser bol keď sa išiel vyčúrať. Pomýlil si dvere. Hneď vedľa záchoda totiž spala jeho babka“
,, Nie. On sa jej vyšťal na koberec pre postel?“
,, Nie to by bolo ešte zvládnuteľné. Stiahol si gate, jeho babka sa zobudila a on jej nejakým spôsobom našťal až na tvár. To je kus vola.“
,, Áno. Je to riadny dobytok. Pamätáš čo spravil Patrik? Jeho alkoholovú turistiku po vlastných grckách?“
„Jasné“ usmial sa Samo. Spomienky na túto príhodu nás budú rozveselovať ešte dlhé roky. ,, My sme vtedy boli v saune. Traja, v jednomiestnej. Heh. A potom sme išli hore a počuli sme Mareka ako kričí.,, Patrik, choď von na trávu!!!! Tu im negrcaj.“
A už to bolo vonku. My už sme to rozprávanie nedokončili. Zavolali nás písať. V hlave som si premietol ako to vlastne bolo. Patrik sa samozrejme hneď po upozornení totálne pogrcal. Stratil rovnováhu, hoci sedel, ľahol si na brucho a pomaly to z neho liezlo. Všetok ten chľast a tri mexické bagety, ktoré vtedy zfutroval. Pomaly to zo seba dostával von, a posúval sa po vlastnej stope dopredu. Nechával za sebou peknú cestičku grciek. Dostal sa takto až do predsiene. Celú sme ju vypratali. Potom sa u Sama ukázali nejaké baby, ktoré údajne pozval. Samo ako večný vtipkár sa nezaprel a keď babenky zhnusené Patrikovou grc-turistikou odchádzali, zakričal za nimi.
,, Ona je ináč pekný, len mu dneska trošku nevyšiel krok!“

Keď som dopísal písomnú časť testu z matiky, bol som si istý, že som ho spravil nad deväťdesiat percent. Dal som si pero späť do saka a pozrel na Sama. Jeho ksicht bol vysmiaty. Ukazoval mi zdvihnuté palce. Ja som mu, ako som mal vo zvyku ukázal prostredník. Bolo zábavné sledovať, ako sa všetci ostatní trápia, ako im to nejde. Fakt som sa na nich zabával. Ako si šklbú obočie, hryzú pery a kvákajú vlasy. Bolo také krásne. Škodoradosť – najväčšia radosť.

Keď som večer ležal na gauči, holubica bola so Samom vonku. Premýšľal som. O tom čo by som mal a chcel spraviť, predtým ako odídem do anglicka. Jedna vec bola istá. Nájsť moju matku a zistiť prečo ma opustila. Prečo opustila môjho otca. Chcel som vedieť či nemá druhého manžela, možno deti. Bol som jej to všetko ochotný odpusti´t, musela by mi ale dať dobrý dôvod. Bola to však vec, ktorú som musel urobiť sám. Sám. Vec pri ktorej som nechcel pomoc ani od Sama, ani od holubice. Bol čas začať.

Od lásky k nenávisti je len krôčik. Týka sa to aj materinskej lásky. Je to kruté, vraví sa že každá žena má rada svoje deti. Myslí však niekto na tie matky, čo svoje deti mučia, trýznia a bijú? Nie. O tých sa nehovorí. Ich nenávisť k ich deťom je rovnako veľká, ako láska ostatných matiek k ich potomkom. Berú svoje deti ako nechcených parazitov. Chcú sa ich čo najskôr zabiť. Čo na tom, že svoje činy ľutujú?

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu