Sex je periodický interval XIX. - Zasa pokračovanie

Hľadám, hľadám, neviem nájsť.

Je ťažké nájsť to čo najviac chceme. Ja som chcel nájsť moju matku. Ten bastard Mante ma vysával celý mesiac, kým mi bol ochotný povedať, kde nájdem moju matku. Bývala v Prahe. Je zvláštne, že som si už vôbec vôbec nepamätal jej tvár. Nepamätal som si ani jej hlas. Ani pohyb jej sladkých pier, utešujúcich ma v kolíske. Nepamätal som si vonkoncom nič. Nemal som žiadny záchytný bod, o ktorý by som sa oprel. Mal som len lístok s jej adresou. Bývala na václaváku. Samo a holubica sa rozkodli ísť so mnou..... Keby som vedel čo sa má stať, nikdy by som im to nedovolil.

Sedeli sme v autobuse. Na posledných sedadlách sme hrali oko. Dobre sme sa bavili. Akurát Samo vyhral pekný balík a pobozkal holubicu na líce. Odmietol som hrať a tváril som sa, že som zdutý. Potom piskot a tma. Temnota. Temnota ktorá ma úplne pohltila. Nie ako tma u mňa doma, nie ako tma v kotolni. Ničota. Ako keby vás nadrogovali a vy ste len ležali v univerze. A pomaly sa rozpadali na atómy. Potom som uvidel svetlo. Chcel som po ňom natiahnuť ruku, no nemohol som ničím pohnúť. Zúfalý pocit. Znova som upadol do ničoty.
Postupne som sa preberal. Uvedomil som si čo sa stalo. Autobus havaroval. Ja som bol v nemocnici. A čo sa stalo so Samom a holubicou? Bál som sa na to čo i len pomyslieť. Ja som sa úplne prebral o týždeň. Mohol som chodiť, nič vážne sa mi nestsalo. Len som upadol do bezvedomia, po tvrdom údere do hlavy. Samo bol na tom podobne, on mal len odretúkečku a prebral sa hneď. Zvykol vraj sedieť pri mojom lôžku. Bol by som prisahal, že sa modlil, no asi sa mi to len prisnilo. K holubici nás nechceli pustiť. Jej stav bol vážny. Keď sme sa začali vypytovať, naše otázky sprevádzali vyhýbavé pohľady a reči o počasí. Tak sme sa tam proste vlámali. Ukradli sme doktorom plášte, dali sme si na ksicht rúšky. Videli sme ju len na chvíľu. Potom nás vyhodili. Holubica na tom bola horšie ako my. Cez tvár sa jej tiahla škaredá a hlboká jazva, ešte so stopami po zašívaní a chýbalo jej ucho. Stále bola v kóme. Kým sa neprebrala, Samo neprehovoril. Keď sa prebrala. Nehovorili obaja. Takže som nehovoril ani ja. Na jednej strane som bol rád, že žijeme. Na druhej strane som sa nenávidel. Kvôli mne prišla o ucho. Kvôli mne mala zhyzdenú tvár. Každý večer som v ruke držal opasok. Zaviazal som na ňom slučku, no nedokázal som si do nej vopchať hlavu. Bol som priveľká sračka aj na samovraždu. Vrátil som sa s mojimi priateľmi domov. Samovi rodičia holubici zaplatili plastiku a tak nebola tá jazva tak vidieť. Ucho jej ale nevrátili. Na mojej duši však narástla nová jazva. Hlbšia. A priamo na srdci. Vyryla tam hlbokú brázdu. Bral som to ako lekciu od osudu. Čas nedozrel natoľko, aby som našiel moju matku. Nevedel som, či natoľko niekedy dozrie.

Osud je sviňa. Dokáže nám v okamihu zničiť život, len preto, aby nám dokázal kto je tu pán. Obráti nám zabehnutý stereotyp o sto osemdesiat stupňov a my náhle uvidíme, že je nemožné, aby sme mu naveky vzdorovali. Osud nám dokazuje, že život, je ako dvanásť strunová gitara. Celú večnosť ho ladíme a a dolaďujeme, aby sa po jedinej zmene teploty rozladil a my sme mohli začať ladiť odznovu. Osud nám môže ukázať, kam patríme a čo robíme nesprávne. Z hry osudu by sme sa mali poučiť. No sme neskutočne sprostí a nedokážeme to. História sa opakuje a my sa z vlastných chýb nevieme poučiť. Namiesto toho v sebe vytvoríme akýsi placebo efekt a uisťujeme sami seba, že svoje chyby nezopakujeme. Je to naozaj smiešne. Zabalíme sa do akejsi slonovinovej škrupiny a nechceme vidieť pravdu, ak svoju chybu zopakujeme. Myslíme že sa jedná o novú chybu. No v skutočnosti sme sa dostali do kolobehu jednej a tej istej chyby. Nedostatku opatrnosti. V podstate a väčšinou.

 Skutočný príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu