Kráčam. Kráčam tmou a stále neviem kam. Kráčam neisto a jemne našľapujem. Nechcem aby ma niekto počul, nechcem, aby ktokoľvek vedel kam kráčam. Moja cesta je zahalená do tmy a moje kroky sú opatrné. Veľakrát som sa už popálil. Už sa nehodlám rozbehnúť naprieč tmou. Lebo zakopnem a spadnem. Nebojím sa. Len vážim svoje kroky. Nechcem sa znovu stratiť v nenávratne. Som zúfalý. Cesta je dlhá, plná odbočiek a ja si nevidím na špičku nosa. Bojím sa neznámeho. Veď kto sa ho nebojí. Neznáme nás môže úplne pohltiť a už nikdy sa nedostaneme do normálneho života. Vsiakne sa nám do žíl, presiakne nám svalmi a napuchne nám ním mozog. Naplnia sa nám ním oči a bude nám tiecť z uší. Zúfalstvo. Ono nás ničí. Treba s ním rátať. Treba byť voči nemu ostražití. Treba ďalej putovať a spomínať len na dobré. Všetci sme len pútnici. Zúfalí pútnici. Putujúci cestou beznádeje a vášne.
Apríl bol v plnom prúde. Operence na stromoch vyspevovali svoje kakofónie a mne tým liezli neuveriteľne na nervy. Bol víkend a so Samom a Holubicou sme boli na túre v tatrách. Stáli sme pri vodopáde skok a žuli osie hniezda ktoré som upiekol na desiatu. Zapíjali sme ich pivom, čo vytvorilo priam nechutnú kombináciu. Boli sme však nesmierne hladní, a tak sme to ani nevnímale. Hltali sme ako malí Somálčania. Bolo nám fajn a slnko na nás celkom slušne pripekalo. Vybrali sme sa naspäť. Spať sme mali na chate.
,, Pekná túra“ povedal Samo s plnými ústami piva a pečiva. Držal Holubicu okolo pása a bol očividne šťastný. Aspoň niekto.
,, Pekná. Až na tú starú Nemku, čo si uľavovala v kríčkoch“ povedala Holubica a pritúlila sa k Samovi. Tí dvaja boli podarený párik. Neviem prečo som z toho nemal taký skvelý pocit. Asi som im to závidel.
,, Len volanie prírody. Len by ma zaujímalo čo jedla. Znelo to ako kapusta, smrdelo ako cibuľa. Asi to bude nejaká typická poľská typická chuťovka“ povedal som. Tu v tatrách sa dalo normálne najesť len na slovenskej strane. Na poľskej stálo jedlo za bačov syfón.
Prišli sme do chaty a najprv sme sa išli zložiť do izby. Mali sme trojmiestnu. S jednou manželskou a jednou prístelkou. Teda prístelkou. Obyčajná ruská posteľ. A hádajte kto na nej spal. Uhádli ste.
Potom sme sa išli najesť. Ja som si dal koložvársku kapustu. Jednoduché a veľmi chutné jedlo. Navyše tá kapusta. Hodlal som tým hrdličkám v noci osladiť spánok. Obsluhovala ryšavá čašníčka. Mala oblečenú čašnícku uniformu a tá jej nebola príliš na mieru. Bola jej veľká. Keď odchádzala, všimol som si jej pekné, dlhé nohy. Dobre tvarované. Ako nohy modelky. Tie nohy boli..... Irine nohy.
Večer sme si ľahli spať. Ja som síce zaľahol, no zaspať som dlho nemohol. A ani som ten večer nezaspal. Samo s Holubicou ešte trošku šantili pod perinou, no keď zaspali, odišiel som von sa poprechádzať. Vonku bolo celkom chladno. Vietor mi prefukoval mikinu. Neďaleko vchodu pre vysokom smreku stála čašníčka. Márne skúšala zapáliť cigaretu. Prišiel som k nej, vytiahol môj zapalovač a pripálil jej.
,, Nemôžeš spať?“ opýtal som sa jej. Aj keď odpoveď bola asi jasná. Pokrútila hlavou.
,,Ani ja. Inak. Ako sa voláš?“
,, Nina“
,, Pekné meno“ zhodnotil som a predstavil som sa. Vyšli sme si na prechádzku. Rozprávali sme sa až do rána.
Nina bola z početnej rodiny. Jej rodičia mali až desať detí a neboli schopní jej zabezpečiť vzdelanie. V tatrách si zarábala na školné. Ďiaľkovo študovala psychológiu. Bola objektivistka. Verila, že človek má robiť veci prospešné pre seba a nie pre druhých. Ak bude dobrý k druhým, začnú to zneužívať. Bola to zaujímavá teória. Stálo za to sa nad ňou zamyslieť. Študovala na obchodnej akadémii. Bola povestná tým, že sa pri nej žiadny chlap príliš dlho neudržal. Bola extrémne poriadkumilovná. Všetko muselo mať svoje miesto. A to štvalo jej chlapov. Koho by to vlastne neštvalo? Poriadok je pre idiotov! Inteligent miluje chaos.
Prečo byť prehnane poriadkumilovný? Nevravím, že treba mať dokonalý poriadok. Ale ja som zástanca názoru, že organizovaný chaos je pre človeka najprirodzenejší. V chirurgickom poriadku sa mi robí zle. Dvíha sa mi z neho žalúdok. Cítim sa ako v kasárňach, keď prídem do takej miestnosti. A ja som pacifista. Nemám rád vojnu, vojakov, vojačky..... Vojačky som ochotný tolerovať. Pre niekoho sú ženy v uniforme vzrušujúce.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kosmiklove
13. 11.novembra 2008 06:52
len pekne pokracuj v pisani
Napíš svoj komentár