Vojna. Slovo pri ktorom väčšine z nás prebehnú po chrbte zimomriavky. Slovo v ktorom sa zračí každý črep strachu jedinca ako takého. Slovo ktoré vyjadruje obavy o našu podstatu. Slovo ktoré ničí našu česť, slovo ktoré je predzvesťou pošliapania dôstojnosti. Prečo vlastne vojny vôbec sú? Spýtajte sa tých hore, alebo si pozrite zeitgeist, fakt neviem. Vojny sú bezvýznamná chujovina. Demokracia je zlá, ale keďže je to to najlepšie čo máme, nejak v tom zriadení musíme existovať. Nepoznám dôvody prečo sme my ľudia takí sprostí a keď máme veľa, chceme viac. Isté veci mi zostanú do konca života záhadou.

Sedeli sme s Holubicou a so Samom v írskej krčme v Dubline. Bol pondelok. O týždeň tí dvaja mali odísť preč a ja som mal zostať sám na mojej výške. Samo a holubica v švajčiarsku, ja v Lutone. Táto skutočnosť ma miestami nasierala miestami som bol kvôli nej smutný, ale v podstate som s tým bol zmierený. Raz za dva mesiace sa na víkend uvidíme. Strašne málo času. Aspoň prázdniny budeme tráviť spoločne. Nemal som v Anglicku nejak veľa kamarátov. Všetok čas som trávil s tými dvomi. Chcel som si vychutnať posledné chvíle s nimi. Čo ma čakalo po ich odchode? Samota? Smútok? To som vtedy nevedel. A nič som neočakával. Myslel som že sa budem každé dva mesiace plahočiť sám betónovou džungľou a tešiť sa na víkend kedy budem zasa s nimi.
, , Tá servírka je ale riadne retardovaná“ zahrešil Samo, keď sa vrátil od baru s tromi pivami. , , Trikrát som jej povedal že nechceme zázvorové pivo.... A čo nám načapovala? Zázvorové pivo. Piča“
, , Nehreš.... Vyzeráš ako nejaký vidlák.... Už len monterky ti chýbajú“ uzemnila holubica Sama. Nedalo sa povedať že Samo bol pod papučou, ale holubica bola ten typ, ktorý dokázal človeka uzemniť kedykoľvek sa jej zachcelo.
, , Včera som mal sen o Kláre.“ odbočil som od témy. Po prvý raz odkedy som ju poznal, odkedy zomrela sa mi o nej sníval sen. Stála na zábradlí len v nočnej košeli a vietor jej rozvieval vlasy. To bol celý sen. Poriadne stupídny sen.
, , Nemal by si kvôli nej mať pocit viny.... Skočila ona... sama. Nezabil si ju.“ chlácholila ma Holubica.
, , Ja viem.... Len ten sen ma znepokojil..“ vzdychol som si.
, , Ja nemyslím že to malo nejaký význam.... Obyčajný sen.“ uzavrel Samo a ďalej sme sa rozprávali akurát tak o futbale.
Večer sme prišli domov a ja som si išiel okamžite opláchnuť ksicht. Zase raz sme boli nacamraní na maderu.Len som si ľahol do postele a okamžite zaspal.

Životná cesta. Som toho názoru, že v našom živote je niekoľko bodov, ku ktorým sa dopracujeme vždy. Jedná sa len o cestu ktorou sa k nim dopracujeme. Okľukou, alebo tak rýchlo a priamo, až sa nám z toho žalúdok ocitne v krku. Spád udalostí dokáže nabrať niekedy obrovskú rýchlosť. Priam svetelnú. Dospel som k názoru, že jediná vec ktorá sa pri svetelnej rýchlosti nerozpadá je mozgové tkanivo. V akejkoľvek šialenej situácii sa ocitneme, vždy vieme rozmýšľať. Vie mi niekto povedať Čím som rozmýšľal keď som napísal mojej matke list?

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
clouy15  6. 12. 2009 17:59
Napíš svoj komentár