Vášeň je jemná a prchavá. Ako molová stupnica hraná na saxofónoe. Ako Vychladené šampanské, ktorého kvapky ledabolo stekajú po krku. Ako letmý bozk. Zľahka dotknutých pier. Jednotlivé tóny vášne miznú v ďialke zabudnutia. Vášeň má len tri fázy. Ani o jednu naviac. Imatrikulácia. Sedíte so ženou v reštaurácii, pri malom kruhovom stolíku, ona si vyzuje lodičku a svojou dlhou bosou nohou, pod stolom, ukrytou dlhým bielym obrusom, vám vysvetľuje čo visí vo vzduchu okrem lustrov. Peripetia. Idete s ňou z reštaurácie domov a na znak pochopenia imatrikulácie jej v temnej uličke vyhrniete sukňu a rétoricky jej vysvetlíte, že vy nieste ten ktorý nechápe. Katarzia. Na rôznych miestach v dome, alebo v byte, nahí, sa spoločne očistíte vaším potom od vzájomných pochybností.
Vždy som chcel vedieť, aké je to zažiť sex v lietadle. Poviem vám, nieje to nič príjemné. Môžete sa milovať maximálne v záchodovej kabínke a to nieje pohodlná záležitosť. Zaručene odtiaľ vyjdete mokrí, pokrčení a s minimálne piatimi modrinami. Prinajlepšom na zadku. Jedným slovom, sex v lietadle neodporúčam. Navyše, všetko zhoršujú turbulencie.
Leteli sme so Suzie do severnej Dakoty. Na návštevu k jej rodičom. Ešte pred rokom by som každého, kto by mi povedal, že sa pôjdem predstaviť rodičom nejakého dievčaťa, vysmial. Teraz sme po adrenalínovom zážitku na wc boli na našich miestach. Suzie spala ako anielik. Vlastne ako vždycky. Ja som premýšľal. O tom, že so Suzie zabúdam na nepríjemné veci. O tom, že so Suzie som sám sebou a nič mi nechýba. Nemusím hovoriť, nemusím zbytočne mrhať slovami. To so Suzie vôbec nieje potrebné.
Premietal som si skutočnosti o našom vzťahu a usmieval som sa. Naše pikniky v parku na deke. Keď sa navzájom kŕmime tuniakovými sendvičmi a jeme jeden párok z dvoch koncov. Naše výlety, ruka v ruke, do Londýna, na futbal do Manchestru. Na naše spoločné raňajšie leňošenie a nechuť vstávať. To bol môj vzťah so Suzie. Jedna obrovská nádhera. Nič iné.
,, Koľko je hodín?“ prebrala sa po chvíli Suzie.
,, Podľa toho kde. Ale na ceste sme už pekných desať.“ odvetil som a pohladkal ju po vlasoch.
,, To potom už nebude dlho trvať.“ preniesla Suzie a ja som si vzdychol.
,, Ty sa ešte stále bojíš stretnutia s mojou mamou a otcom ?“
,, Hhm“ neochotne som prikývol.
,, Buď sám sebou. Vtedy zapôsobíš. A neboj. Moji rodičia sú veľmi tolerantní. Neboj. Veď sú to tvoji budúci svokrovci.“
Pri slove svokrovci ma striaslo a ešte dvakrát mi prebehol mráz po chrbte. Nič na tom, pohľad na usmievavú Suzie, ktorá využila príležitosti keď som nedával pozor a uštipla ma do bradavky, ma znova vrátil do normálu.
Nedávno, som si v hlavnom meste Českej republiky, v podniku kavárna Iluze vypočul rozhovor. Rozhovor o mne a mojich blogoch. Dve Slovenky viedli živú diskusiu o tom ako sa príbeh bude ďalej vyvíjať, čo bude so Samom a holubicou, či zasiahnu do príbehu. Bavili sa, že čo do počtu poviedok, patrí S.J.P.I. medzi veľmi obsiahle kontinuálne na seba naväzujúce poviedky. Veď dovedna som popísal až niečo vyše tridsať strán á štyri. To je na poviedkového Blogera celkom slušná jazda. Chcel by som ale poznamenať, že túto, konkrétne túto sériu ukončím presne o desať vydaných blogov. Je možné, že sa s Rayom budete stretávať v mojich blogoch naďalej, rozhodol som sa, ale vydať Rayove príbehy knižne, to znamená že už o nejakého pol až trištvrte roka, si moje výtvory týkajúce sa príbehov Raya, Sama, Holubice a po novom aj Suzie, budete môcť kúpiť ako najlepšieho priateľa inteligentného človeka. Nemyslím tým komisára rexa. Myslím tým že si knihu Sex je periodický interval budete môcť kúpiť. Viem. Je to asi nemiestne. Pôsobí to tu ako reklama však? Ale nemohol som si odpustiť. Keď sa tieto blogy rozoberajú aj v kaviarniach?
Občan Ray
Jeden múdry človek, ktorý si nepraje byť menovaný a ktorého každý pozná vraví, že veriť politikom je donebavolajúca hlúposť. Je to pravda, stačí sa pozrieť na našu politickú scénu. Ďvaja z hlavných koaličných pohlavárov sú hulváti a zlodeji. Tretí sa dá nazvať slubotechna s.r.o. Jeden zašiel so zneužívaním moci tak ďaleko, že využíval špionážnu službu k vlastným nekalým úmyslom. Ako príklad predostriem únos Michala Kováča mladšieho. Chlapa našli zviazaného v kufri. Prípad ukončený tým, že sa chlap uniesol sám. Kravina však ? Potom druhý, ožerie sa a tára hlúposti o maďaroch. Pekná vizitka. Kauzy s taškami, rôzne čachre s nástenkami. Jedno lepšie ako druhé. Človek nevie, či sa má smiať, alebo zobrať do ruky samopal a pokúsiť sa o vojenský prevrat. Ja som zástanca toho smiechu. Keď nič iné, úsmev potláča reflex dávenia.
Vystúpili sme z lietadla a čakali sme kým nás odbavia. Ženská v priehradke sa vypytovala nezmyselné hlúposti.
,, Prišli ste za prácou, alebo za oddychom?“
,, Ani jedno, ani druhé“
,, Pracovali ste niekedy s chemickými zbraňami?“
,, Ak sa rátajú prdy po fazuľovej polievke, áno.“
,, Máte korene na blízkom východe?“
,, Moje stredné meno je Achmed.“
,, Prevážate sem v batožine niečo nebezpečné?“
Zasmial som sa, jej otázky si priam vyžadovali ironické odpovede. Robil som si z nej prču.
,, Jednu vodíkovú a jednu atómovú bombu. Kufríkovo balené.“
Nemala zmysel pre humor.
Keď som o osem hodín vychádzal z letiska, len s veľkými obtiažami som nemyslel na vypočúvanie ktoré nasledovalo. Pribehli dvaja chlapi, prekutrali mi batožinu a celú dobu sa ma nevyberavými spôsobmi vypytovali na moje väzby k militantným skupinám. Kam v Amerike zmizol zmysel pre humor.
,, Tak tu si.“ vrhla sa proti mne Suzie. ,, Už sme mysleli, že si ťa nechajú na noc.“
,, To som si poslednú pol hodinu myslel aj ja.“ usmial som sa. Za Suzie stál vysoký mohutný chlap. V tvári mu svietili dve malé prasačie očká. Usmieval sa. Ľavou rukou som stále objímal Suzie a nastavil mu pravú.
,, Som Ray. Teší ma.“ obor nastavil mohutnú ruku.
,, Som Dave. Potešenie na mojej strane.
Prečo ľudia zbytočne čakajú? Len sedia na zadku a čakajú. Vravia, že osud aj tak zariadi ro čo má byť. To je ale nehorázna hlúposť. Verím, že je pravda, že každý máme nejaký osud, že nám je niečo súdené... môžeme sa k tomu ale dopracovať skôr, ak použijeme vlastné sily. Predsa len, netreba byť lenivý. V dnešnej dobe sa snaha cení peniazmi. Aj keď niekedy bez výsledkov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janka203
27. 7.júla 2010 10:02
už dávno som sa takto nezasmiala...
Napíš svoj komentár