Sedeli sme v aute dobré tri hodiny, kým sme prišli do Suzieinho rodiska. Menšieho mestečka, ako vystrihnutého z amerických rodinných filmov. Jedna vec ma zarážala. Všetky obchody, či už to bola umývačka na autá, fast food, alebo to bol obchod so spodnou bielizňou pre moletky, všetky boli O´Donells. A v tom mi to doplo. Suzie O´Donell. Prešli sme autom cez celé mestečko. Asi päť kilometrov za ním sme odbočili na príjazdovú cestu k veľkej bielej vile. Už chýbal len obrovský nápis O´Donells. Keď sme zastavili, pribehla čata niekoľkých lokajov aby nám otvorili dvere. Za nimi pelášila panička v rokoch, v krásnej trblietavej zelenej toalete. Za ňou sa pomaly blížil dav ľudí.
,, Oh Mon cherie!“ kričala pani O´Donellová na Suzie ,, Už je to vyše roka! A toto je ten záhadný mladý muž? Oh trés bon! Poďte, poďte, určite ste hladní,,.“
Pravdu povediac. Hladný som zostal aj po tom čo sme vošli dovnútra. Okamžite si ma odchytila pani O´Donellová, ktorá ma predstavovala každej jednej svojej známej, každému rodinnému príslušníkovi. A ustavične ich zoznamovala s hosťom zo Slovinska. Trpezlivo som to vyvracal. Bol som k tým ľuďom milý, vtipkoval som s nimi, no stále som sa obzeral po Suzie. Predstavovaniu nebolo konca kraja a neuspela ani moja výhovorka, že som hladný. Nejaká pričinlivá Suzieina tetuška menom Margaret mi priniesla na tanieri sandwiche. Myslel som si, že ani nieje v reprodukčných schopnostiach človeka, mať takú početnú rodinu. Očividne som sa zmýlil. Poľský klasik Andrzej Sapkowski tvrdí, že svet patrí tomu, kto skôr zbúchne robu a rýchlejšie práskne druhého čakanom po lebeni. Po demonštrácii bohatsvta rodiny O´Donellovcov som musel dať za pravdu minimálne prvej polovici tejto vety. Konečne skončilo predstavovanie a pod výhovorkou, že si musím odskočiť na malú stranu som dezertoval na záchod. Veľmi fajnový záchod musím podotknúť. Vyhrievaná doska sa hneď tak nevidí. Kľúčovou dierkou som sa uistil, že ma nikto nečaká pred dverami a vykročil som. Suzie som nikde nevidel a tak som sa vytratil smerom k občerstveniu. Chystal som sa naložiť si na sandwich krevetový krém, keď som zistil, že miska je prázdna.
,, Ou nemilé. Aj vy ste chceli krevetový krém?“ zamrkala na mňa akási blondína. Mohla mať niečo okolo dvadsať rokov.
,, Priznávam, že to bol môj zámer.“ odvetil som.
,, Nuž, tak to vám neostáva nič iné, len si dať na sandwich kaviár, a ten ja neznášam. Ostáva medzi zubami.“ zasmiala sa na celé kolo a hrala sa s vlasmi. Rozhodol som sa kontrovať a na sandwich som si kaviáru naložil poriadnu kopu.
,, Vidím že si objavila nový objekt našej milej Suzie. Rachel.“ pristúpila k stolu akási brunetka.
,, Moje meno je Diana. Toto je moja sestra Rachel. Vidím že náš cudzinec trpí zlozvykom prejedania sa kaviárom...“ žmurkla na mňa Diana.
,, Áno, on má pravdupovediac len samé zlozvyky.“ zjavila sa znenazdajky Suzie ,,Vidím že s mojimi kamarátkami zo strednej si sa už zoznámil. Dovolíte dámy...“ odtiahla ma na bok.
,,Uff. Dobre že ideš...“ odfukol som si.
,, Isto je to dobre? Napočítala som tu presne tridsať ženských, ktoré pod šatami vypínajú kozy, len čo prejdú päť metrov od teba a ja ťa načapem rovno s dvoma z nich?...“ začala sa prekárať Suzie, no ja som ju umlčal kaviárovým bozkom.
,, Hej hrdličky.“ Pristúpil k nám vysoký chalan, asi osemnásťročný, s dlhými čiernymi vlasmi až po pás. ,,Ray, som Gregory, bratranec tuto Suzie. Strýko sa ťa pýta, či si s nami nezahráš rodinný soccer. Je to taká tradícia...“ pozrel som sa na mladíka a v jeho očiach som uvidel akési nadšenie. Do prdele, ten chalan ma má rád...
,, No dobre. Zahrám si, aby som vám ukázal, že na Slovensku nevie hrať fotbal len Hamšík. Najprv sa ale trošku občerstvím“ odvetil som Gregorymu a on sa s tou správou ponáhľal za Suzieiným otcom.
,, Budem na tribúne..“ odvetila Suzie.
Akurát som do seba tlačil ďalší kaviárový sandwitch, keď som za sebou začul francúžštinu. Rachel a Diana viedli živú konverzáciu. Na ich smolu, nevedeli o tom, že už v druháku na strednej som spravil certifikát z Franiny na úroveň C2.
,, Tá suka si ma dovolila predstaviť ako kamarátku zo školy. Mrcha... Ako keby sme sa mohli kamarátiť, keď je to len malá zazobaná suka.“ pajedila sa Rachel
,, Že je jej bratranec zazobaný, to ti nevadí. Pokiaľ má Gregory Lamborghiny, je ti to úplne jedno... zdá sa. Ideš po ňom ako kapor po návnade.“
,, Aj tak je to malá štetka. Ale tento jej nový objav. Ten za to stojí...“ skoro som sa zadusil sandwitchom, ale zamaskoval som to ako niekoĺko kýchnutí.
,, Tak poďme, kým sa tá malá štetka nedíva. Odvedieme ho niekde k našim autám s tým, že sa nám niečo pokazilo a tam si to s ním rozdáme.“ uvažovala Diana.
,, S ním by mi to na zadnom sedadle nevadilo....“
,, S ním? Trebárz aj na štrku, alebo rovno na dikobrazovi...“ Sandwitch som si radšej vzal do ruky a zmizol v hlúčiku starších dám skôr, ako sa Rachel s Dianou odhodlali k činu.
,, Au... Trošku jemnejšie...“ vzdychal som od bolesti. Suzie mi natierala modriny po fotbale. Strčili ma do brány. Snažil som sa urobiť dojem a pustil som len dva góly. Stálo ma to ale notnú dávku sebazaprenia, kopec zelených šmúh na oblečení a modriny takmer všade. Ukázalo sa, že O´Donellovci majú vzadu za domom malé fotbalové ihrisko aj s tribúnou pre asi stopäťdesiat ľudí. Okrem toho tu bola aj motokárová dráha, krytý plavecký bazén s tobogánom a maličká... zoo. S papagájami, dvoma tigrami, jednou zebrou, jednou žirafou a skutočne starým a znudeným levom.
,, Keby si sa nehral na hrdinu...“ kárala ma Suzie a silno stlačila jednu z modrín ktoré som mal na chrbte.
,, Chcel som zapôsobiť na tvoju fantastickú rodinu a dokázať že niesom mäkýš. Mimochodom. Mohla si mi povedať, že tvoj otec je niečo ako J.F. Kennedy Severnej Dakoty.“
,, Mohla, ale chcela som aby si ma mal za normálne chudobné dievča odnikiaľ. Nie za dcéru miliardára.“
,, To by bolo úplne jedno, veď vieš že peňazí mám dosť. Na tom by nezáležalo“
,, Tebe možno nie, ale mne áno. Teraz viem, že to za to stálo.“
,, Čo také?“ Čudoval som sa.
,, Ty...“ ľahla si na mňa tak ako to vedela len ona.
,, Vravela si, že tvoji rodičia sú trochu staromódni...“
,,A?“
,, Dúfam že nedúfajú v tvoje panenstvo... Ak áno, predpokladám, že po tejto noci zo mňa budú patrične zhrození...“
Nežné klamstvá. Koľkokrát, muž žene, ktorú vidí prvý krát a spí s ňou v posteli, po požití množstva chlastu, vyznáva lásku. Volá ju nežnými prezývkami. Slniečko, chrobáčik, Lásočka. Jemu jedno že klamu ju, a to mu bude jedno aj ráno. Bude ho ale mrzieť, že klamal sám seba. Ráno sa zobudí a bude si na istom, že dotyčnú nemiluje, ba čo viac, že s ťažkosťami by s ňou mohol byť kamarát. Veď je o triedu škaredšia ako si myslel. Na nič nebude čakať. Potichu si pozbiera porozhadzované veci zo zeme a potichu ako myška sa v chodbe oblečie. Pri odchode za sebou celkom určite plesne dverami, lebo už utiekol a je mu jedno, aké vstávanie dotyčnej prinesie. Sú dve možnosti. Dotyčná bola zamilovaná na prvý pohľad. V tom prípade to pre ňu nebude len blbý deň, ale blbý mesiac. Plný sebaľútosti, že si ani nevie pri sebe udržať chlapa. Potom druhá možnosť. Žena si len povzdychne, že si nabalila ďalšieho idiota, ktorý ani nieje schopný spraviť raňajky a vziať si so sebou kravatu. Odloží ju teda k zbierke ostatných kravát od zbrklých idiotov. Medzi kašmírovú a zelenú saténovú.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
janka203
27. 7.júla 2010 13:05
ďalej!
Napíš svoj komentár