Taakze. Ako asi zacnem? Mozno tym, ze preco som sa rozhodla napisat svoj pribeh..nie preto, ma niekto lutoval...prave naopak...cem dodat akusi nadej a optimizmus tym, kt. sa na vsetko vykaslali a hodili flintu do zita. Vsetko, co si v tomto pribehu precitate je pravda...teda..okrem informacii o mne. Taakze..kde asi zacnem....predstavim sa...nepoviem ako sa volam a kolko mam rokov. Poviem len tolko, ze som obycajna, mlada baba, ktora si co to prezila a aj napriek tomu, ze aj na mna obcas pridu tazke chvile a tzv.“depky“ zivot si maximalne vazim a som stastna, ze je vsetko tak ako je...ale teraz uz citajte .
Mala som 7 rokov ked som nastupila na zakladnu skolu...vsetko bolo fajn...potom prislo leto, rodinna dovolenka a 2 rocnik... a vtedy to prislo....vkradla sa nam do zivota a prevratila ho naruby...nevedela som co znamena, ale vedela som, ze moze priniest smrt-RAKOVINA mojej maminy. Nebudem tvrdit, ze som bola na ten vek natolko uvedomela, ze som vedela, co znamena rakovina a smrt, ale ako asi kazde dieta vytusi, ze sa nieco deje, podarilo sa to aj mne. Rodicia pred nami nedavali nic najavo...v tomto boli ozaj ku mne a mojmu mladsiemu bratovi setrni, ale...aj oni boli iba ludia a tak v noci, kym my sme „spali“, oni v objati plakali a rozpravali sa o tom, co bude, ak sa mama pominie. Zrutil sa mi svet, velmi skoro som pochopila, co je to smrt a nevedela som si predstavit, ze by som mamu nikdy viac nevidela....Samozrejme...liecba priniesla mnohe zmeny v nasich zivotoch...a nie vsetko sa dalo utajit...napr. pamatam si, ako si nas/mna a brata/ mama posadila do kuchyne oznamila, ze je chora a je bude musiet zmenit uces. Na otazky preco sme nepoznali odpoved, ale ako nam povedali....“mamka berie specialne lieky a nesmie sa stresovat“.Ale tak ako predist stresom....spravim jej radost a ako? ? no predsa tym, ze sa budem dobre ucit.Tak aj bolo...ja som zbierala jednostky a posmesky deti...prezila som....a mamka tiez....Stale ale vravievala...“ak by som ochorela druhykrat, uz by som sa neliecila, bolo vy to len oddialovanie konca...vraj druhykrat na vyliecenie sanca nie je
Druhy stupen bol lepsi, ale stale som bola bifla, kt. je slusna, nikde nechodi, doma stale pomaha...nikomu som sa nesnazila vysvetlit, ze preco to robim, ze to robim pre mamu, pretoze recidiva je pri tychto diagnozach casta a pri kazdej dalsej chorobe je stale mensia sanca na vyliecenie-nadalej pre mna platilo-UC SA-spravis radost, POMAHAJ, BUD POSLUSNA-nesposobis stresy...a cas plynul...5., 6., 7., 8. 9. rocnik a stredna skola , na ktoru som sa dostala bez prijmacok a samozrejme s priemerom 1, 0.
Nastupila som na strednu a rovnako ako na zakladnej...jednotky a slusna.Nasla som si partiu a ta ma naucila aj trosku sa uvolnit , ale samozrejme s mierou:odtial-potial. Potom prisla moja dlha marodka.Pravidelne som totiz mavala problemy so zapalom prinosovych dutin a tak som si aj ten rok pomarodovala mesiac. Ked som uz mala nastupit do skoly, bol piatok-posledny den mojej marodky, mamka sa vratila z pravidelnej kontroly u onkologa. A na marodke sme sa vystriedali.Vysledky boli zle a ona musela okamzite nastupit na liecbu..17 chemoterapii.Tentokrat sme uz boli informovani o tom, co sa deje.Asi nemusim pisat co sme pocitovali-strach, hnev, bolest, nespravodlivost a mnoho dalsich pocitov, na ktore sme mali pravo, ale to bolo asi tak vsetko, lebo sme zacali bojovat. Mama sa nas snazila upokojit a vravela, ze to bude fajn a ze je to lahsia forma, ako bola ta prva, mne ale moje srdce hovorilo nieco ine a zanedlho to potvrdila aj mamkina reakcia na chemo. Kym pri prvej chorobe mamka parochnu vobec nenosila, lebo sa jej vlasy iba preriedili, teraz to nabralo podstatne rychlejsi spad. Ked som videla, ako moja stale upravena a skutocne krasna mama chradne, zlakla som sa...Kadze rano , kym ona vstala aby nas vyprevadila, ja som zbierala z jej vankusa vypadane vlasy, aby to nemusela robit ona. Potom si kupila parochnu. Bola ozaj pekna, ale uplne odlisna od ucesu, aky moja mama nosievala...a tak som jej navrhla, aby si dala svoje, sice uz biedne vlasy ostrihat a prefarbit. Predsa len je lepsie, ze najprv zmenu vyskusala na svojich vlastnych vlasoch a az potom presla na parochnu...
S takymto ucesom chodila este asi 3 tyzdne. Vlasy uz mala poriadne riedke a tak poprosila ocka aby ju ostrihal...odmietol...a ja ho neodsudzjem...lubili sme ju vsetci a bolo to velmi tazke.Nechcela ist ku kadernicke a taktiez nechcela prosit svoju mamu, teda babku-nechcela ju este viac trapit a ani svoju sestru a moju tetu. Ked som ale videla, ako sa trapi a neustale zameta vypadane vlasy, povedala som si dost...vzala som holiaci strojcek, chytila som ju za ruku a odviedla do kupelne. A tak nam spolu s ostrihanymi vlasmi padali k zemi aj slzy obrovske, bolave, ...Ked sme sa o tom potom rozpravali, pytala som sa ako to, ze som taka silna....povedala som , ze neviem. Ale vedela som...tu silu som cerpala z velkej lasky, ale aj sucitu k nej.
Bolo to dlhe a tazke obdobie, nadislo horuce leto a mamka s „čapčou“ na hlave, ako sme parochnu nazvali to mala tazke.....mozno by niekto cakal, ze teraz poviem, ze mamka na koniec svoj boj prehrala....nestalo sa tak! ! ! dostali sme sa z toho...vyliecila sa, nastupila opat do prace a vyzera lepsie ako kedykolvek predtym...a to jej vravia skutocne vsetci...Neskor sa mi priznala, ze jej stav bol skutocne vazny.Minule sme sledovali v jedej relacii pani, ktora ma tiez onkologicky problem a je v 3. stadiu...vraj ma este par mesiacov, mozno rok zivota pred sebou... a mamka ma sokovala, ze aj jej davali rovnake vyhliadky. Ale co je uzastne? ? presli 4 roky a vysledky ma dobre . Ale co som tym chcela povedat, ake su zavery? ? ked sme sa o tom spatne rozpravali, nikdy sme sa neubranili slzam....naposledy to bolo asi pred mesiacom..ked sa vratila z kontroly a vravela, ze tam stratla jednu zdravotnu sestru, ktora sa o nu starala este pocas 1. choroby. Ked sa mamka opytala na svojich spolupacientov, sestricka so sklopenou hlavou povedala“mila pani, zo vsetkych tych ludi zijete iba vy! ! “ Sila...povedala som mamke a ona na mna vysla opat s otazkami preco.Povedala som jej, ze nam to dalo neskutocne vela...zadivala sa na mna a ja som jej vysvetlila, ako som to myslela....
Choroba nam totiz celej rodine otvorila oci. Ukazala nam, ze kde su ukryte skutocne hodnoty...zdravie, laska, porozumenie a pokora, vzajomna podpora a mozno akesi uvedomenie si toho, co stoji a naopak, co nestoji za stresy a hadky...
A co este? ? No predsa rakovina z nas/mna a mojho brata/ urobila takych ludi, akymi sme, vzornymi studentami, slusnymi ludmi. Netvrdim, ze sme nikdy nic nevyviedli a ze na nas nikdy nemusi pokricat...ved..donedavna nas este obcas prevychovali nejakou tou fackou
, ale stale to boli iba nase trapne pubertiacke nazory a odvravacky. A v com ma to ovplyvnilo asi najviac? ? studujem medinu.... Dostala som sa na tuto skolu bez prijamcok vdaka vybornym studijnym vysledkom...a chcem byt detskou onkologickou...
A ake je ponaucenie? ? Nikdy sa nevzdavaj, treba bojovat a verit....stale sa v nasich zivotoch striedaju zle a krasne obdobia. Teraz je zle? ? Nevadi, bude dobre, ale vydrz. Je smutne, ze mladi ludia riesia svoje problemy samovrazdami...ved dobrovolne prichadzaju o dar, po ktorom mnohi onkologicki pacienti tak tuzia a tak casto ho stracaju-ZIVOT. Taktiez si treba urcit skutocne priority. Lebo ak prideme o zdravie, lasku, rodinu...potom su nam na prd veci ako prachy a image...ja netvrdim...aj tie su k zivotu potrebne, ale tak maju byt zaradene podla spravneho poradia..
Tento text je pisany s mnozstvom stylistickych , gramatickych chyb, bez interpunkcie. Sedim totiz v tureckom sede sama na intraku s chripkou. Som omamena antibiotikami, bolestou hlavy, vsade okolo mna su hygienicke vreckovky a som neskutocne nervozna, lebo ma cakaju tazke zapocty...poviete si, ze ja hlasam vas ucim o pohode a vyrovnanosti? ? asi trosku smiesne. Ano...v tomto mmt je mi mizerne ale viem, ze je to len momeantalny stav... za par dni bude po chripke, o niekolko tyzdou prejdu aj zapocty a ja budem presne o mesiac upratovat dom, na poslednu chvilu skupovat darceky a pomahat mame s pecenim vianocnych kolacov.ano...presne to su chvile, kvoli ktorym sa oplati bojovat s tazkymi chvilami...a potom bude ta idylka este opojnejsia a uzasnejsia .
V pripade, ze vas tento moj pribeh zaujal, poburil alebo neviem co este...napiste mi to prosim do komentara...taktiez aj svoju nejaku podobnu skusenost.dakujem a posielam pusu

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár