Rozhodla som sa, že by som mohla aj dačo napísať, napísať niečo, čo by konečne malo trocha zmysel a nie len moje večne kritické pohľady na tento svet. Oveľa zaujímavejšie by bolo, keby som začala písať kritické pohľady sama na seba, ale to len málokto dokáže a ako sa poznám aj tak by som tam všeličo prikrášlila.
Vonku je znovu zamračené, hmla a dážď, ktorý v pravidelných intervaloch udiera na parapetnú dosku. Sedím pri okne a pozerám sa na ľudí, ako sa vonku náhlia pomedzi dažďové kvapky rovno domov, z práce, zo školy, z obchodov. Pohľady uprené do zeme, automatická chôdza, nevšímajú si nikoho a nič okolo seba. Aj ja tak často chodím, teda presnejšie povedané chodím tak pravidelne, pohľad upretý do zeme a moja chôdza skôr pripomína pochod vojaka, ale keď takto sedím pri okne a nemusím sa nikam náhliť, všímam si veci, ktoré inak unikajú mojim očiam. Je to ako by som pozerala priamy prenos v televízii, život má svoj priebeh a tak isto v tomto momente dostávajú priebeh aj moje myšlienky. Zisťujem, že človek si potrebuje len tak sadnúť a aspoň chvíľu sa nezaoberať žiadnymi problémami, jednoducho potrebuje vypnúť. Snažím sa o to a aj ja sa pokúšam v tomto okamihu aspoň na chvíľu vypnúť.
Vnímam iba klepotanie dažďa, sem tam zatrúbenie auta, detský smiech a krik, ale inač nič. Páčia sa mi hory zahalené v hmle, ktorá sa medzi nimi lenivo prevaľuje. V mojom zornom poli vidím pod dáždnikom chúliť sa dve postavy, chlapec a dievča, odhadujem, že môžu mať niečo okolo pätnásť rokov, neprekáža im dážď, ani zima a dokonca ani to, že v tomto okamihu zastali uprostred cesty. Zastali aby si mohli svoju lásku vyjadriť prostredníctvom bozku. Krátkeho, ale o to intenzívnejšieho, znova pokračujú v ceste, až zachádzajú za panelák a ja ich strácam z dohľadu. Zamilovaný párik, ktorý neodradí ani dážď aby mohli byť spolu. A ja tu sedím, prechádzam prstom po okne a rozmýšľam, prečo sa tam v tomto momente neprechádzam ja.
Možno preto, že človek najprv koná a až potom rozmýšľa a možno aj preto, že si nevšíma toho čo by si mal všímať a hľadí na úplne zbytočné veci.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
strawberry89
4. 10.októbra 2008 17:29
veľmi pekne napísané, som sa úplne vžila do deja
2
krásne
to, že si nevšímame nič navôkol je spôsobené aj tým, že sa neustále niekam ponáhľame a neuvedomujeme si, že okolo nás je množstvo krásnych vecí, ktoré prehliaadame
to, že si nevšímame nič navôkol je spôsobené aj tým, že sa neustále niekam ponáhľame a neuvedomujeme si, že okolo nás je množstvo krásnych vecí, ktoré prehliaadame
Napíš svoj komentár