Nechoďte na party pred cestou ;-)

Celé moje štvrtkové – vlastne sviatočné utrpenie sa za začína niekedy okolo siedmej hodiny ráno. Bola to asi ta najkrutejšia časť toho dna, nakoľko som sa len asi tak šesť hodín pred tým uložil na spanie. Oprava – vlastne to začalo deň predtým. Ešte presnejšie počiatkom toho bol ten večer pred štvrtkom (číže nádherný stredajší večer, keďže sa na druhy deň nemuselo makať v práci). S dobrým kamarátom a jeho priateľkou sme si len tak vyšli na par pív, veď sme si len chceli v decentnej atmosfére zapadlej krčmičky vychutnať „krásny hokejový zážitok“ , nakoľko si naši merali sily s fínskou reprezentáciou. A tak sa vlažným tempom otočilo niekoľko chladených dvanástok, keď zrazu padol návrh, isť dopozerať poslednú tretinu ku kamarátovi na byt. No prečo nie.. (dnes by som už vedel povedať prečo.. ). Od položenia návrhu prešlo asi tak dvadstať minút, keď sa zrazu končila druhá tretina hokejového zápasu a kamoš sa akurát vrátil z Tesca, čo bol dobrovoľne kúpiť ešte par pív a fernet, aby bolo čo „konzumovať“ na byte, kým ja s jeho priateľkou sme sa zatiaľ bavili o všeličom možnom, ale najme o nastavajúcej oslave na úkor vysielaného zápasu.
Áno, ako ináč, prebiehajúcu prestávku sme využili na náš presun autom do bytu, kde sme mali pokračovať v sledovaní duelu (ten kamarát nepil, aby bolo jasné ). Tak sa aj stalo. Do hrdiel sa vylialo niekoľko ďalších pív a nálada absolútne nepriamou úmerou k hokejovému výsledku rástla, za čo sa s istotu pričinilo stúpajúce percento alkoholu v krvi. Akoby chvíľu na to ako sme dorazil na byt (prišlo mi to ako minúta) ktosi smutne skonštatoval skutočnosť, že sme znovu prehrali (som si istý, že poniektorí z nás by to ani nepostrehli) a mne vtedy cvaklo v hlave, že by som sa už asi predsa len mal radšej pobrať, nakoľko ma na druhý deň skoro ráno čakala 4 – hodinovka riadenia skoro až na ďaleký východ našej republiky.
Tak som jednoducho poprosil spomínaného kamaráta, aby ma teda hodil domov, pretože to bol opačný koniec Petržalky a šlapať domov bolo asi to posledné, čo mi po rozume chodilo. Po ceste sme sa ešte pristavili na pumpe, kde sme zohnali volačo pod zub a chvíľu na to sme sa už lúčili pri vchode do môjho domu.

A zrazu cvak – a bolo ráno. Nádherné teda nebolo. Škrekľavý tón budíka mi dal jasne znať, že práve tu v tejto chvíli sa začína môj deň a nie o pár hodín neskôr, ako som tajne zúfale dúfal. Z horizontálnej polohy som za mohutného zívania nemotorne prechádzal do vertikálnej, čo ma stálo neskutočne veľa námahy, nakoľko som bol statočne rozbitý (nie len z tých pív) z tréningu predošlého dňa. V tom zisťujem, že môj „gyroskop“ asi nefunguje úplne tak správne, ako by som si v ideálnej situácii predstavoval, pričom som si občas podľa neho nebol istý, v akom uhle sa pohybuje môj horizont voči ostatnému dianiu v izbe – áno, ešte mi to kapku „šlapalo“ z predošlého dňa. Tak že si idem dať sprchu.. ...bodaj by.. –kým som stihol prísť do kúpeľne, telefón škriekal znova, ale tentoraz to bol vyzváňací tón. Po ukončení rozhovoru som za mohutného hrešenia stláčal červené tlačítko, čím som končil hovor. Dozvedel som sa nasledujúce: „kde si toľko v peeečku, už na teba čakám, dúfam, že za 15 min. odchádzame..“ . Hmm, šupa. –pomyslel som si. Tak som len na seba niečo hodil, predstava studenej sprchy sa mi rozplynula tak rýchlo a nepríjemne, asi ako keď sa mohutný hmyz „rozmajzne“ o čelné sklo auta vo veľkej rýchlosti na diaľnici, a narýchlo som si len studenou vodou prepláchol tvár, zobral tašky a padal po auto... Cestou do garáže som to našťastie trocha rozchodil a počas cesty bolo aj celkom teplo, takže čosi vypotil a po takej polhodinke cesty konečne riadil s čistým svedomím takpovediac „na triezvača“. Ale poviem vám, tá cesta bola pre mňa utrpenie a už si dám nabudúce veľký pozor, či pôjdem na žúrku takto večer pred cestou. Ak sa dá, tak sa tomu aj vy radšej vyhnite

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu