Je to zvláštne. Už som v minulosti spomínal pri „From A Buick 8“ alebo „Cell“, že mnohé Kingove príbehy majú výborné nápady, len je škoda, že sa spracovali ako romány. Miesto toho si myslím, že mali byť poviedkami, lebo lepšie vedia ich myšlienky v nich vyniknúť. Ale „Mr´s Todd Shortcut“ je pre mňa ideálny príklad príbehu, ktorý má skvelé nápady, a je super, že sa nenaťahujú. Prečo? Lebo tých pár strán nám absolútne stačí na to, aby sme myšlienku autora pochopili a nemali pocit, že sa nehýbeme z miesta a nenaťahuje sa dej zbytočným filozofovaním.
Príbeh je rozprávaný Davidom. Ten rozpráva o mužovi menom Homer, ktorý sa spoznal s pani Toddovou. Staral sa totiž o jej starého muža. Tá je priam posadnutá hľadaním skratiek. Najlepšie takých, ktoré nie sú ani zakreslené na mape. A čím viac takýchto výletov absolvuje, tým je mladšia, až jedného dňa zmizne. Homer začne jej skratky takto využívať tiež, a stane sa to isté. A otázka ostáva, do akého nového sveta to prešli. A aké diaľnice existujú tam?
Najzaujímavejšie na tom všetkom je práve idea skratiek, ktoré nás dokážu preniesť cez iné svety a skracovať cesty. Plus omladnutie k tomu. To je skutočne kreatívne. Vzťah Homera s pani Toddovou je zaujímavý a aj sledovať jej posadnutosť skratkami je veľmi zaujímavé. Len tak pomimo, to je aj najväčšia zábava manželky Stephena Kinga, Tabithy.
Slabé stránky knihy sú podľa mňa len fakt, že opäť tu máme náznak prepojenia so svetom „Dark Tower.“ Nie je to stopercentne isté, ale ten dojem tu človek pociťuje. A asi by som už chcel vidieť aj iné svety. Také, ktoré ani nemusíme spoznať. Len sa nám jemne načrtnú. To je ale len maličkosť.
„Mr´s Todd Shortcut“ je stále veľmi dobrým príbehom, má zaujímavé postavy, zaujímavý dej a rovnako aj dobre spracovaný koniec. Je to jedna z poviedok, ktorá je hodná toho, aby ste si ju čekli.
„THE JAUNT“
Ďalšia poviedka, ktorú som už spomínal vo svojej recenzii na román „From A Buick 8“ Vždy som si predstavoval ten román v podobe, ako mala táto poviedka. Má svoje rozprávanie, má svoj súčasný príbeh a má svoj záver. A nemusí do toho dávať veľa filozofických myšlienok. Stačí len, keď nám povie fakty v krátkej forme a my už si vieme domyslieť ten zvyšok. V tom je podľa mňa sila tejto poviedky.
Príbeh sa odohráva v 24. storočí, keď mladá rodina s dvomi deťmi cestuje za prácou na Mars. A pripravujú sa na to, aby boli jauntovaní. Jauntovanie je niečo ako teleportácia z jedného miesta na druhé, prekonáva sa tu ale nikomu neznámy priestor. Deti majú ale strach z cestovania a tak ich otec upokojí, že je to veľmi bezpečné. A porozpráva im o tom, ako tento vynález budúcnosti vznikol.
Dokázalo to teleportovať čokoľvek, no malo to len problém, že nemohla tým prejsť žiadna živá myseľ. Všetci museli prejsť v spánku. (Myslím si, že toto neskôr inšpirovalo jeho neskoršiu novelu „The Langoliers“). Preto nakoniec rodinu uspia, no syn sa rozhodne ostať pri plnom vedomí, aby videl aká dlhá tá cesta reálne je. A vyzerá to, že je to oveľa dlhšie, než si ktokoľvek môže myslieť.
Prečo „The Jaunt“ funguje lepšie ako „From A Buick 8?“ Pretože nám povie fakty, históriu, venuje sa téme a nič zbytočne nenaťahuje. Je to ako keď rozprávate reálny príbeh a nezaťahujete všetkých okolo do zbytočných detailov, ktoré zaberajú obrovské množstvo miesta. Chápem, že sú fanúšikovia, ktorí majú radi Stephena Kinga filozofa, no ja asi medzi nich nepatrím. Radšej si vytváram vlastné myšlienky a úvahy, než sa mám zamýšľať nad tými, ktoré povedal niekto iný. A v tom je táto poviedka skvelá. Povie nám len to, čo naozaj chceme a potrebujeme vedieť.
Jauntovanie ako také je rovnako zaujímavé a prepracované. Myslím, že práve to dodáva tomu záveru tak silný nádych. Nebudem spoilovať, no poviem iba fakt, že je to jedno z najdesivejších zakončení inak veľmi pokojného a zaujímavého príbehu. Postavy sú uveriteľné a nechýba logika ich konaniu. Majú dobre spracované osobnosti a rovnako si človek vie predstaviť aj ako podľa myšlienok Stephena Kinga vyzerá 24. storočie. Dokonca som rád, že si zvolil až tak ďaleké obdobie, lebo človek môže potom aj uveriť, že by to niekedy naozaj mohla byť pravda.
Neviem čo viac by som ešte povedal, iba fakt, že si túto poviedku určite prečítajte. Stojí za vašu pozornosť. A možno fanúšikovia „From A Buick 8“ pochopia viac moje názory, ktoré som sa pokúšal prezentovať v mojej staršej recenzii tu. Aspoň dúfam.
„THE WEDDING GIG“
Ak som v úvode spomínal, že „Skeleton Crew“ malo dosť slabších momentov, tak „The Wedding Gig“ nie je vyslovene zlým príbehom, ale jeho existencia je podľa mňa úplne zbytočná a nerozumiem, prečo kedy bola vydaná v zbierke. Je tu podľa mňa len jedna dobrá myšlienka a to je fakt, že netreba posudzovať ľudí podľa ich vzhľadu, lebo možno sa im to môže v budúcnosti vypomstiť. Nie je to poviedka, ktorú by som nemal rád, no úprimne, myslím si, že podobné témy už boli toľkokrát spracované a lepšie, že budete mať len pocit, že vás to oberá o váš čas.
Príbeh sa sústredí na jazzovu kapelu, ktorá je pozvaná na narodeninovú oslavu sestry mafiána - Maureen. A myslím si, že už na tomto mieste viete, prečo tento príbeh nie je ničím inovatívny. Ale poďme ďalej. Tá je extrémne silná (podľa opisu hlavného hrdinu môže mať možno aj 160 kíl) a okrem toho je aj v tvári škaredá. A všetci si z nej robia žarty, čo veľmi trápi jej brata. A počas svadby sa bohužiaľ strhne vojna medzi dvoma mafiánskymi tábormi, ktorú brat mladej nevesty neprežije. Ona potom po ňom prevezme žezlo a stane sa mocnejšou a oveľa známejšou, než jej brat kedykoľvek bol.
Je nutné, aby som tu robil porovnania s inými knižnými alebo filmovým predlohami? Myslím, že nie. Na druhú stranu je ale poviedka celkom krátka a nemáte tým pádom dlho pocit, že čítate niečo, čo už ste v minulosti čítali alebo videli. A to je asi aj všetko, čo k tomu môžem povedať. Myšlienka neposudzovania druhých je fajn, ale príbeh v ktorom je posadená je zbytočný a nič nové neprinesie. Len zabije váš čas. Myslím si, že môžete pokojne preskočiť.
Ale, budem ešte voči príbehu fér a pokúsim sa ho ohodnotiť z pohľadu, keby to bola pre mňa absolútna novinka. V tomto smere je to okey, ale aj tak nemám pocit, že by som čítal Stephena Kinga vo svojej najlepšej forme. Postavy nestihneme moc spoznať, a v závere dostaneme viac menej zhrnutie neskorších udalostí. Mohlo by to fungovať, no potrebovalo by to trošku viac priestoru na to, aby sme mohli spoznať jednotlivých ľudí. Ale aj tak si myslím, že potom by len viac do očí bili všetky mafiánske klišé, ktoré sme videli miliónkrát. Toľko teda k „The Wedding Gig“
„PARANOI A CHANT“
Najkratšia recenzia na Kinga vôbec: Pekná básnička, ktorá vstupuje do myšlienok paranoidného človeka a podľa mňa celkom dobre o nej vie hovoriť. Zo zvedavosti si môžete čeknúť.
pokračovanie nabudúce
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 9.sept. 2016 16:44
Pre mňa je King strašne preceňovaný spisovateľ. Čítal som síce od neho len Zelenú míľu, ale vôbec mi jeho štýl nesedel. Bol strašne... populistický. Nvm to lepšie vyjadriť. A súčasná priateľka čítala od neho Pod kupolou a to malo asi najdebilnejší koniec v histórii literatúry. Takže za mňa Kingovi nie.
Napíš svoj komentár