Uvedomoval si ich krehkosť. Pripomínalo mu to ju. Ešte posledný krát sa pozrel na jej fotku a neveril tomu.
Ale ujsť pred tým, čo nám bolo dané, je nemožné.
Tak ako vodu, nikdy nebudeme môcť chytiť do rúk, vzduch vidieť očami, slzy vrátiť späť, tak nikdy nebudeme môcť vymazať spomienky alebo láske povedať nie. Nikdy nenapravíme to, čo sa stalo. Či už to ľutujeme alebo nie.
Žiaľ topil v liehu a so slzami v očiach sa pýtal sám seba nespočet bezvýznamných otázok.. Túžba napraviť to, v ňom rástla.
Ale bol natoľko silný aby to dokázal?
Zodvihol sa a povedal si, že to napraví. Spraví to, čo vždy chcel a nebude si už klásť zbytočné otázky. Už nedovolí otázkam, brániť svojmu šťastiu.
Kráčajúc po zablatenom chodníku nevnímal kvapky začínajúceho dažďa ale premýšľal iba o prázdnote vo svojom vnútri.
Chcel uveriť tomu, že má ešte nádej. Za posledné peniaze kúpil chabú kytičku a utekal za ňou. Utekal a videl ju pred očami.
Dážď neutíchal a slzy mu splývali s kvapkami, ktoré mu stekali po tvári.
Tak ako slnko pomaly zapadalo pod mrakmi tak aj svetlo v jeho duši prestávalo svietiť. Ale prečo? Veď kráčal za ňou, už nemá čo stratiť.
Dostal sa na to miesto a konečne jej to mohol povedať.
Slzy mu bránili vo výhľade, nevnímal svet navôkol.
Videl len ju a vnímal jej plnú krásu, videl ju, pretože ju chcel vidieť. Vnímal ju celú aká je a tichým zachrípnutým hlasom, z posledných síl povedal „Milujem Ťa!“ ..
Smútok v srdci mu už nedovolil toho viac vysloviť..
Kľakol si a roztrasenými rukami položil kyticu na náhrobný kameň.
V tom mu pred oči spadol list - obyčajný, ľahký, krehký list a ucítil lásku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár