Deň prvý: Čo budem teraz akože robiť?
Deň druhý: Čo keby som odišla preč? do Prahy napríklad.
Deň tretí: Sedím v autobuse a nechávam sa masírovať hrbolatou dialnicou... Florenc...
Netuším čo sa bude diať. Náš plán je prebývať pár dní u kamarátky, jedinej kamarátky a zároveň jediného človeka, ktorého tu poznám. No a potom? Neviem nájdeme si bývanie a prácu. Jednoduché.
"Choď na metro, nasadni na béčko a vystúp na mústku, z tej strany ako je Václavák, o jedenástej končím potom za vami prídem!" Aha, netuším kam mám ísť. Po vytrvalom trmácaní sa poschodiami prestupnej stanice metra a pochopení dnes už totálne primitívneho systému metra, po asi siedmych hádkach sa vezieme a vystupujeme na mústku z ktorej strany neviem, ale vystúpili sme dobre.
Ešte nie je ani 10. A tak sedíme na betónovej kocke neznámeho druhu, zapackanej od kapusty z kebabu, s 4 kuframi (oblečenia..), fajčíme a pozerám sa okolo seba. Hrá sa finále majstrovstiev sveta v hokeji a všade sú nadrbaní rusi (teraz už viem, že nadrbaní rusi sú kulisou mesta..vždy). Svetlá, ruch, miliarda ľudí- nedeľa.
Cítim sa totálne stratená, uchvátená, zamilovaná? Vidím malú blondínku, ako sa nesie v centre toho všetkého ku mne a cítim sa v bezpečí! Spolu s ňou odchádzame k nej. Sedíme na schodoch kaviarne na námestí míru a som totálne uchvátená kostolom bežnej každodennosti všetkých tuzemských.
Týždeň u blondsky prebehol hrozne rýchlo. (Týmto ti chcem poďakovať, že si nás prebývala na pár dní, ukázala vzorkovňu a vysvetlila na ktorej strane máme v metre na eskalátoroch stáť, aby nás nezramovali "tí rýchli". Zbožňujem ťa). Za tento týždeň sme stihli pobehať pár bytov, rozposlať 12587935 životopisov a nájsť si ten NÁŠ byt, v ktorom budeme šťastní. Akurát, že je jeden horší ako druhí... V jednom je "kuchyňa" na chodbe, v druhom nie je nič, tretí je v paneláku na periférii, štvrtý je tak drahý, že na neho pravdepodobne nezarobíme ani za rok. No a potom sa mi ozve milý český Rus, že sa na nás teší na obhliadke a my že sa tiež tešíme a tak sme došli no a v piatok sme sa sťahovali. Milujem náš byt s výhľadom na žižkov, s baldachýnom nad posteľou, veľkou kuchyňou, "vnitrodvorkom" s grilom, v centre mesta a rozumnou cenou! Ach milujem ho.
Vraciame sa na Slovensko. Priateľ musí do nového bytu zobrať kopu užitočných vecí (rozumej "pretláčatko na cesnak", tri mydlá do zásoby a podobne) a ja mám doma tiež kopu potrebných vecí bez ktorých neprežijem (ďalšie oblečenie, rám na obraz, dekorácie...).
Začiatky sú ťažké myslela som si. No najťažšie je pokračovať v začatom.
Mať byt nestačí, treba ho platiť a teda si nájsť prácu. No a to ešte len bol hárdkór, ale o tom nabudúce.
Denník
Komentuj
12 komentov k blogu
1
utopia
29. 6.júna 2014 15:54
áno áno áno áno takto si predstavujem koniec MOJEJ výšky :3
5
Normálne mám nostalgiu
Si pamätám ako som ja prišiel prvý-krát do Prahy
Bol som na tom veľmi podobne
Všetko zmätok a chaos. Na akúkoľvek mojú otázku každý odpovedá "Cože?" A keď sa ako slušný človek pozdravím, že "dovidenia" tak ma každý ma za debila, čo sa nevie ani pri odchode slušne pozdraviť. (Jedna čašníčka na mňa zvolala asi 5x "nashle" a pri 3 výmene nashle/dovidenia som to vzdal a nechápájúc odišiel)
Ach staré dobré časy
Si pamätám ako som ja prišiel prvý-krát do Prahy
Bol som na tom veľmi podobne
Všetko zmätok a chaos. Na akúkoľvek mojú otázku každý odpovedá "Cože?" A keď sa ako slušný človek pozdravím, že "dovidenia" tak ma každý ma za debila, čo sa nevie ani pri odchode slušne pozdraviť. (Jedna čašníčka na mňa zvolala asi 5x "nashle" a pri 3 výmene nashle/dovidenia som to vzdal a nechápájúc odišiel)
Ach staré dobré časy
7
tiez sa na nieco takee odhodlavam a teda parada grat.k bytu! take dobre len tak najst
9
@antifunebracka tak by som to nenazvala, iba nerada plánujem, pretože som nervná keď mi plány nevychádzajú a tak isto som nervná z toho, keď nad niečim dlho rozmýšlam, pretože nájdem milión dôvodov, prečo to neurobiť a neurobím to
Ach, ale ďakujem, že si mi pripomenul tento blog... teraz som už v Prahe rok a všetko je úúúúúúúplne inak ako na začiatku
Ach, ale ďakujem, že si mi pripomenul tento blog... teraz som už v Prahe rok a všetko je úúúúúúúplne inak ako na začiatku
12
To rozhodnutie a odchod zo Slovenska som mal úplne rovnaký. Do Prahy som prišiel ráno o štvrtej. Chodil som ulicami starého mesta, a mal som ju celú pre seba. Odvtedy som ju tak nevidel.
Napíš svoj komentár