Pomaly čakám na svoju skazu...
Z oblohy sršia plamene, nie... Ale áno, je to oheň. Ticho padá k zemi. Na mňa? ustúpim o krok, pomaly sa však pozerám do neba. Čo to má znamenať? Pýtam sa sama seba a potom... Len potichu v úžase zastanem pred predmetom, ktorý dopadol z neba. Okolo sa zrazu objavia neznáme tváre, zdrapnú ma za ramená a...
Nastala pre mňa tma.
Otvorím oči. Teda skôr ich pootvorením... No zradia ma zmysli. Nevidím, necítim. Iba viem, že sa bojím. Nie, počkať... Ja sedím na stoličke, som skrehnutá, preto nič necítim. Povzdychnem si. Vyšiel zo mňa len slabý zvuk podobný zakvíleniu. Snažím sa pohnúť rukami, ale v tých mi ani krv neprúdi. Otvorím oči poriadne. Ale vtedy sa ku mne začne približovať gorila. Nie, to je človek. Ale tak mohutný? Práve som spackala posledné veci, ktoré som mohla. Nespomenula som si na svoju mágiu... Na svoju čarovnú moc. A do čerta... Pomyslím si, nič horšie byť nemôže. Žeby som sa až tak strašne zmýlila? Zacítila som studený... Kov? Kov... Na svojom zátylku. V ústach odrazu zacítim hnusnú handru, ktorú mi tam niekto vopchal. Nie... zastenám v duchu a zanadávam sama pre seba. Do akého srabu som sa zase dostala? Urobila som niekomu niečo? Odrazu sa ozval dáky hlas.. Tesne pri mojom uchu a dýchal mi krk. Nepríjemne to šteklilo.
„Kto si?“ spýtal sa neznámy hlas. Chcela som odpovedať, ale keď som chcela vydať hlások, začala ma dusiť tá handra v ústach. Pochopili. vybrali ju, ja som sa rozkašľala.
„Kto si?“ spýtala som sa späť a pozrela nevraživo, podráždene a ubolene na muža. „Že kto si... Ts“ zatskala som a pozerala som sa na muža, ktorý vyzeral, ako keby mi chcel jednu vraziť.
„Spýtam sa ešte raz...“ povedal, no nedokončil.
„Som Aanelia ty zdochlina...“ odvrkla som a pri tom som sa na neho ironicky usmiala. „Už máš odpoveď na otázku. Teraz mám jednu ja!“ povedala som im a pozrela sa na ďalšiu gorilu. Červenú od jedu, pri tom pohľade ma naplo do smiechu. Zrejme som sa takto rozprávať nemala s ich vodcom, ako je vidno. „Kto ste vy?“
„Ha ha ha“ povedal muž a pri tom sa pozeral na mňa. „Aanelia, to nie si ty...“ povedal ten muž, mal čudný prízvuk a čudné formulovanie viet. Rozosmiala som sa a moje obočie mi pri tom vystrelilo pod ofinu. Vtedy som zacítila čosi veľmi čudné...
„Čo ste so mnou urobili?“ smiech ma okamžite prešiel a začala som panikáriť. Stále neviem, čo som mala urobiť. Čo sa to stalo? na krku som odrazu zacítila bodavú bolesť. TERAZ! Horšie to byť tentoraz už naozaj nemohlo. Ale odpoveď na moju otázku ma zmiatla, veľmi ma zmiatla...
„Darovali sme život ti.“ znova zle sformuloval vetu, ale vtedy som si všimla, že tí muži... Aspoň ten so zbraňou v ruke, má v kútiku úst krv. Ale.. Koho? Snáď nie.. moju. V tom som si pomyslela: Ešte raz sa do niečoho navlečiem, asi to skončím tým, že sa vzdám, alebo sa hodím do prvej cely, odkiaľ ma nedostanú ani najlepší právnici na svete...
„Čo ste mi?“ spýtala som sa nechápavo...
„Ty spala štyri dni. My nevedeli, že to bude účinnosť.“ pripadal mi ako Mongol. Nie, fakt... Bol Mongol.. aspoň sa mi zdalo. Jeho prízvuk... Alebo Talian? Pokrútila som hlavou, ale oni to nevideli.
„Tak teraz ctená muž povedala... Vystrčila rožky a povedala, čo od Aanelia chcieť!“ vychrstla som nasrdene a pozrela sa na druhú gorilu. A vtedy som sa znova ocitla mimo, nepreniknuteľnej tme a v nepreniknuteľnom strachu.
Znova nastala pre mňa tma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár