V kúte sa túlim.
Ruky si objímam,
a zase žialim.
Gitara sa rozozvučala.
Svoje tóny začala hrať.
A ja? Len sedím...
Musím zahnať chlad.
Ktosi ma zdrapol.
Objal ma tiež.
Ja – plakať som mohla.
Na pleci, na tvojom pleci, veď vieš.
Keď si tu, cítim sa bezpečne.
Keď si tu, viem, že mi ťa nik nevezme.
Nechcem cítiť ďalšiu krutú ranu osudu,
ako mi ťa berie... Ako mi berie jedinú moju útechu.
Ticho... Veď ja nevravím nič.
Len plačem, slzy si dorábajú svoju hru.
Dopadajú, kvapkajú na podlahu.
Plnú krvi, plnú sĺz a nenávisti...
Ako si mohol?
Príliš to bolí.
Aspoň sa máš lepšie,
hovoria mi hory.
Keď sa raz za tebou vydám,
chcem ťa vidieť usmiateho.
Nechcem vidieť tvár bezútešného chlapca malého,
ako sa krčí a snaží sa zabudnúť...
Chytila som fľašku,
hodila do mora.
Pergamen zamočila
a teraz čakám na tvoju odozvu.
Ako to vyzerá?
S mojou odpoveďou?
Chcem ju vidieť,
chcem byť s tebou...
Aspoň v myšlienkach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár