Potichu duní, kým nevyletí...
Ako každý iný deň, tak i teraz...
Snaží sa zabudnúť na to, čo berie mu jeho reťaz.
Reťazou je spútané,
Len si potichu otázky kladie.
A v tom tichu žalostnom,
sa z chladu dostáva....
Ako mám zastaviť,
čo sa zastaviť nedá?
Čo ostáva na pospas osudu,
čo ostáva len tak?
Snažím sa usmiať,
privolať reťaz,
založiť na hrudi,
mať ďalšiu záťaž.
Nechcem viac milovať.
Nechcem sa viac trápiť.
Nechcem viac nechávať,
svoje srdce sa z lásky napiť.
Povie mi niekto,
kedy sa zobudím?
To smiešne srdce znova zahodím.
A ten pocit dám niekam do svojich spomienok.
Nechcem viac lásku.
Je toho priveľa.
Zlomí mi srdce...
Ja nikdy nechcem toho veľa.
Chcem sa len dostať, zo spomienok a ilúzií.
Chcem sa len dostať, zo snov a tichých problémov.
Chcem sa len dostať znova na svet.
Znova začať žiť...
Čo sa stalo?
Veď nebolo takto nič.
Už i tá reťaz popraskala,
srdce sa vzpína čoraz viac.
Chce do svojho srdca lásku,
no mne je na obtiaž...
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Miestami sa mi to tak velmi páci, ze naozaj fakt, a miestami mi to nedáva absolutne ziaden zmysel. Myslienka je, niekde je zachytená, niekde uplne odveci, ale tie pasáze, co su dobre- su fakt ze jednoduche, čitatelné, lahke, jasne a pacia sa mi..tak sa vyjadrujem viac k nim
Napíš svoj komentár
Nechcem viac milovať.
Nechcem sa viac trápiť.
Nechcem viac nechávať,
svoje srdce sa z lásky napiť.