v ústach zas niet ani hláska.
Ticho....
Rozoznel sa zvon,
ktosi vnímal jeho tón.
A posledný z básnikov,
zrazu zavadil oň.
Kryštál ako spomienka sa trblietal v jarnom slnku.
Keď v lete ho ktosi vzal,
ticho si zaspieval...
Zrazu mobil,
zavrčal v dlani.
Kryštál padol,
ostal na zemi.
Rozbil sa.
Na tisíc kúskov.
Bolí to?
Zabrzdil ktosi,
rýchlo vyskočil.
Odraz jeho svetla,
ťa mierne zaskočil.
Ticho sa skrútilo,
ostalo stáť.
Nešlo zas ďalej...
Vrátiš mi hviezdy?
V láske ich niet.
Je ich síce za celý svet,
ale ja nevidím cez ne na slnko.
Vrátiš mi mesiac?
Zabudla som si ho odhrnúť.
Vrátiš mi nebo?
Keď si ho tak rýchlo odo mňa vzal.
Vrátiš mi srdce?
Zabudla som si ho vypýtať.
Ako si zabudol ten posledný básnik,
k sebe kryštál vziať.
Krištáľové spomienky,
znie ich hlas.
Potichu poúčaj ma zas..
Milujem nárek,
milujem slzy.
Milujem teba,
milujem tóny.
Milujem mesiac,
milujem hviezdy.
Milujem nebo,
milujem brezy.
Brezy sú krásne,
smutné tak ako ja.
Smútkom neplytvajú,
sú z môjho raja.
Ľahko sa dotýkajú
svojej rodnej zeme.
A keď ich chce niekto vziať,
potichu v nich žialivý úsmev drieme.
Kryštál sa rozbil,
na márne kúsky.
Ostal si stáť,
zbieral ich z pomsty.
A rýchlo si zložil,
posledný hold.
Čo sa stalo?
Nezhltol to nik.
Že si zas nemý ako pomník,
a že kryštál sa týčil nad tebou,
ako pán, cár... Bol kráľ – tvoj!
Ako kryštál, ligotaj sa v hmle.
To si dovoľ, vtedy si pán sám sebe!
Oznam!
Tento blog bude mimo prevádzky. Mám ho zatrhnutý od anonyma, čiže doví dopo, odpisujem len na tajné správy... Aj ja vás milujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
niwyiben
5. 11.novembra 2007 22:27
nádherná básnička moja...krásne sa mi čítala a to dnes ani nemám náladu čítať básne...*tlesk*
Napíš svoj komentár