Tichý vietor, ktorý jej šušťal pri ušiach a slzy, ktoré sa jej ligotali v očiach. V rukách držala červený mobilný telefón. Sedela na vchode a hľadela do zeme. S kolenami pri sebe a opierajúc si hlavu o dlane. Hnedé vlasy, ktoré jej siahali pár centimetrov pod plecia jej napadli do očí, ale to si nevšímala. Po líci sa jej skotúľala slza, ktorá padla na zem. A zvuky áut, ktoré prebiehali okolo baraku, kde bývala. Ozval sa tichý, vzdialený vzlyk. Jej vzlyk. Spomínala a myslela na to, čo bude, čo bolo, čo je... Pripadala si v tej mini partii ako od veci. Že je tam len do počtu, že ju nik nepotrebuje, že tam je na nič a predsa na niečo. Zazvonil jej mobil. Chvíľu hrala pesnička od Hillary Duff, Someone's watching over me...
„Found myself today
Oh I found myself and ran away
Something pulled me back
The voice of reason I forgot I had ...“

Vtedy sa jej mykla ruka a priložila si mobil k uchu.
„Prosím...“ Povedala potichu, utierajúc si slzy, ktoré jej stiekli z tváre
„Maťa? No, počuj, kde si?“ spýtala sa jej, asi, najlepšia kamarátka.
„Sedím na vchode“ povedala potichu. Nevedela, kde sa jej podel hlas.
„Dobre, hneď po teba dôjdeme.“ povedala jej a rozlúčili sa. Zložila telefón...

Automaticky siahla po rukáve na jej bunde, utrela si slzy, keď sa ozvalo nahlas „Tschus!“ pozrela sa za jednou z jej kamarátok, nasilu sa usmiala a vstala z vchodu, ktorý bol pomerne studený, ale nijak zvláštne to nevnímala „Ahoj“ kamarátka sa na ňu usmiala „Poď do auta, sme na garážach“ povedala jej. A asi spozorovala, že ju niečo trápi...

Sadla si do auta. S menšími problémami sa jej podarilo vysúkať po ceste zo seba nejakú hlúposť, že si zaspomínala na neho.. A chcela ísť za ním.

Keď sa pozrela na svoje ruky... Triasli sa jej. Bála sa sama seba? Chcela čo najskôr odísť? Nie... Bolelo ju srdce.. Bolo jej zle zo všetkého. Pred tým si poplakala. Hovorila jednej z jej kamarátiek, ako veľmi jej chýba Rado, ako veľmi vy ho chcela mať zase pri sebe. Ako veľmi by chcela ísť za ním. A hovorila jej i to, že výlet do Senca v sobotu sa moc nevydaril. Stále.. Stále to bolí, aj keď nie je tušenia, prečo. Teda vlastne je... Bol jej ako brat.

„... Found myself today
Oh I found myself and ran away
Something /pulled me back/
The voice of reason I forgot I had
All I know is you're not here to say
What you always used to say
But it's written in the sky tonight

So I won't give up
No I won't break down
Sooner than it seems life turns around
And I will be strong
Even if it all goes wrong
When I'm standing in the dark I'll still believe
Someone's watching over me...“

„Martiiiii!!“ ozvalo sa z predného sedadla. Obzrela sa. Pohľad mala kalný, na líci jej zakrývali vlasy slzu a z predného sedadla na ňu vykúkal teraz už veľmi dobrý kamarát. „Martiii, čo ti jeee...“ zatiahol. Musela sa usmiať. Jeho prejavy boli vždy milé, vždy vedel, ako niekomu vykúzliť úsmev na perách. Ale zničenú dušu, zničený deň... To jej nik nevráti späť, len malý zázrak.

Darilo sa jej maskovať toto všetko celý čas, čo bola s nimi. Nechcela im povedať, čo ju naozaj trápi. Aj keby musela...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
batoricka  30. 10. 2007 18:50
chuda... ma to bolelo
Napíš svoj komentár