Navždy upírom - 2. časť - Začiatok

Sladká hudba mora.. Šum vĺn, ktoré sa zakrádali do myslí. A ľahká vyberavá melancholická hudba, ktorá znela z hlbín mora. Slaná chuť visiaca vo vzduchu a neprekonateľné ticho, keď sa rozbíjali vlny o skaly. A drsný piesok, na ktorom ležala. Jej telo bolo umyté a odeté do prekrásnych čiernych a ľahkých šiat. Ale neotvárala oči. Vychutnávala si svoj sen, ktorý cítila vo vzduchu nevediac, že to je pravda. Cítila nedosažiteľný chuť na krv, ale nevedela, že to je naozaj. A cítila na nohách jemné topánky aj s opätkom, ktorý ju tlačil do druhej nohy. Pociťovala neukojiteľnú túžbu naslepo sa vrhnúť do slanej vody mora, ktorá hučala a vzývala ju do svojho ochranného náručia. Toľké nebezpečenstvo a toľká krása, ktorá spaľuje toto miesto. Ale všetko bol iba sen. Alebo žeby...? Cítila na tvári horúce slzy a tak isto vlasy, ktoré jej napadali do tváre. Pootvorila jemne jedno viečko, ktoré mala namaľované na čierno. A pocítila na perách chuť lesku, jahodovú príchuť. Keď uvidela pred sebou to prenádherné more, otvorila i druhé viečko a pozrela sa okolo seba. Všetko bolo nádherné – až na to, že túto krajinu, toto more, túto nádheru neožarovalo slnko... A jeho lúče. Ale mesiac, ktorý bol v splne. Na tvári ešte stále cítila slzy, ktoré boli horké ako jej ľútosť a neha, ktorú pociťovala. Kým je? Prečo je... nepamätá si ani štipku z toho, čo sa stalo... Posadila sa s bolesťou v hrudi, ale nie v srdci. Pozrela sa na svoje ruky, ktoré sa jej triasli a nakoniec sa pristihla, že horko plače... Za ňou sa ozvali kroky.
Ktosi ju chytil za plecia, kľakol si, aby bol asi na takej úrovni na akej bola ona a pozrel sa na mesiac, ktorý svietil „Nádhera, však? Ale ty plačeš. Nepáči sa ti tento život? To, čo máš teraz?“ spýtal sa jej a pritisol jej bozk na krk. Striaslo ju a muž sa zasmial „Iolanthe, vieš o tom, že si prenádherná, keď sedíš v mesačnej žiare?“ spýtal sa jej a Iolanthe zareagovala vrčiac po ňom, ako po psovi, ktorého nenávidí „Sorceress, nenávidím ťa. Nemala som si toto zvoliť, som prekliata vo vlastnom tele a nenávidím tento život. Ešte pred sebou vidím.. Vidím...“ zasekla sa a udrela päsťou do piesku. A vtedy sa rozbila ďalšia vlna o skalu, ktorá bola v dosahu. Sorceress sa usmial a pozrel jej do tváre „Ten chudák ti nestál za to, teraz máš toho viac, nemáš sa čoho báť, iba slnka. A budeš navždy v tejto podobe, či chceš a či nie...“ Iolanthe pokrútila hlavou. Sťažka vstala a rozbehla sa po pláži, plačúc pri tom do ticha, ktoré prerušovalo len rozbíjanie vĺn o skaly...
Po dvadsiatich minútach zastala a obrátila hlavu smerom k moru, kde sa vyzúrili vlny a zase za sebou počula kroky. Otočila sa – znova tam bol. Padla na kolená a zaborila si tvár do dlaní. Nezabránila slzám, ani im zabrániť nechcela... Sorceress sa k nej zohol a zdvihol jej tvár, dlane jej dávajúc od očí preč. „Iolanthe, pozri sa na mňa...“ zašepkal jemne, ako keby to ani nebol on a ona sa mu zahľadela do očí, svojimi uplakanými a smutnými očami „Toto je len začiatok. Budeš mať ešte veľmi veľa trápenia s tým, čo si. Prežíval som to isté. Je to len začiatok“ a chytil jej obe plecia skúšajúc, či ju môže objať. Iolanthe sa na neho stále pozerala, ako keby v nemom úžase a s bolesťou v hrudi... Ale nestriasla jeho ruky zo svojich ramien. A tak ju Sorceress objal. S náznakom úsmevu. Pohladil ju po vlasoch a potichu, ako keby sám pre seba, jej povedal „Toto je len začiatok. Zvykneš si. Neboj sa...“ Iolanthe chvíľku len kľačala, ale potom ho objala – bol tam náznak objatia. Sorceress sa pousmial a Iolanthe sa pomaly ukľudňovala od vzlykov a sĺz, ktoré jej doteraz tiekli po tvári. Nastalo ticho, v ktorom bolo počuť len šum vĺn a rozbíjanie sa vĺn o skaly, ktoré boli na dohľad....

Anjeli rozprestreli svoje krídla,
nad krajinou ostali stáť.
Rozhodli sa chvíľku zotrvať.
No ich bolesť bola cítiť na sto krokov.
Už nedožili sa svojich posledných rokov...

Iolanthe sedela nad pergamenom v kúte jaskyne, ktorá bola blízko mora. Teraz svietilo vonku slnko. A ona a Sorceress boli v tmavej jaskyni. Nad pergamenom jej horela sviečka, ktorej po hrdle stekal jej vlastný vosk a jej teplo, ktoré vyžarovala, sa strácalo tesne pri tvári Iolanthe, ktorá písala zo srdca, i keď už žiadne nemala. Sorceress sa nad ňou pozastavil a usmial sa „Začína to pekne“ povedal jej potichu a sadol si vedľa nej, pozrel sa jej do tváre a spýtal sa „Stále na neho myslíš?“ Iolanthe neprikývla, ani nepovedala nič. Len sa na neho pozrela očami, kde bolo stále vidieť kopu smútku a potom sa zase sklonila nad pergamen. Vzala si znova brko, ale tentoraz druhé a namočila ho do atramentu. Sorceress na ňu len chvíľku pozeral, potom sa postavil a prešiel do kúta jaskyne. Vzal dva poháre, ktoré tam doniesol ešte pred tým, ako Iolanthe prijala ponuku stať sa upírom. Iolanthe prestala písať, ale sklonená nad pergamenom bola stále. Chvíľku bola ticho, ale potom sa ozvala „Prečo sa na neho pýtaš? Neumožníš mi ani sa na neho pozrieť, prečo mi ho pripomínaš?“ Sorceress tie dva poháre vzal za Iolanthe a vybral plastovú fľašu, kde bola červená tekutina a nalial do oboch pohárov, najprv neodpovedajúc. Odložil plastovú fľašu a prišiel k Iolanthe aj s pohármi „Umožním ti ho vidieť. Ale najprv si pripime...“ podal jej pohár s červenou tekutinou, s krvou... A Iolanthe ho najprv zdráhajúc sa vzala do rúk „Tak, na šťastný koniec...“ povedal potichu a sadol si vedľa nej hľadiac, či sa napije. Svoj pohár si pritisol k perám a odpil si za veľký dúšok. Iolanthe chvíľku pozerala do pohára, ako keby sa snažila dovidieť na jeho dno. „Na šťastný koniec“ šepla a odpila si tiež, pri čom zavrela oči...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu