„Je ti niečo?“ spýtala sa Iolanthe smerom k Sorceressovi, ktorý nesústredene čosi zamrmlal, ani sa k nej neobrátil. Iolanthe zase sedela nad pergamenom a čosi si písala. Ale Sorceress neprestal pobehovať z jednej strany miestnosti na druhú. Iolanthe zavrela oči. Naposledy ho nervózneho videla pár dní pred tým. Silno udrela päsťou do stola a kalamár sa prevrhol, vylial jej zvyšok atramentu na pergamen, kde mala začatú báseň a postavila sa tak rýchlo, že sa stolička prevrhla a noha zo stoličky odletela. Pozrela sa na tvár Sorceressa a zrúkla „Prestaň konečne zahovárať, odvrávať a mrmlať! A prestaň behať ako nejaký šašo“ vyprskla a Sorceress zastal pár metrov od nej „Čo sa ti stalo...“ povedala tentoraz tichšie a privrela viečka „Nič!“ zrúkol po nej, chytil ju za plecia a hodil ju do kresla v kúte miestnosti tak, že si narazila hlavu o stenu jaskyne „Iolanthe, tvoja zvedavosť ťa privedie do záhuby vieš, to?“ spýtal sa a vyzeral ako rozzúrený býk. Iolanthe sa na neho pozrela s nechápavým výrazom a postavila sa rýchlo z kresla „Sorceress, nezahováraj! Niečo ti je a je mi jedno, koľko krát ma otrieskaš o túto stenu, chcem vedieť, čo s tebou je!“ pri tom aj dupla nohou. Ďalšie vlny sa rozbili neuveriteľnou silou len niekoľko metrov od nich, na druhej strane, pri útese. „Iolanthe, nepoučíš sa“ zašepkal Sorceress a podišiel k nej na dva kroky „Nikdy sa nepoučíš. Čo chceš? Ja ti nepoviem, čo mi je, ale ty povedz, čo chceš. V očiach máš žiadostivý výraz tak pre zmenu nezahováraj ty, že odo mňa nič nechceš“ ruky vystrel k nej a položil jej ich na krk, nežne jej ho stískajúc. Iolanthe sa od neho odtiahla, ale až po chvíľke. „Srdcu nerozkážeš, ani láske...“ začala, ale nedokončila, pretože Sorceress sa od nej odtiahol ešte viac. „Ty to nepochopíš!“ zvreskol po nej a chytil stolík, kde bol stále rozliaty atrament na pergamene a atrament stekal po pergamene na stôl a zo stola na zem. Keď Sorceress chytil stolík do rúk, na ruky mu kvaplo pár kvapiek z atramentu a zahnal sa. Prudké zahnanie sa so stolíkom v rukách donútilo Sorceressa pustiť stolík, ktorý sa okamžite rozbil o skalnú stenu jaskyne. Iolanthe nechápavo pozerala zo Sorceressa na trosky stolíka a odrazu sa začala smiať. Ale ten smiech bol skôr smiechom bolesti „Ty si ho zabil! Aj keď som ťa prosila, aby si ho nezabíjal, nech ho ušetríš! “ skríkla po ňom a podlomili sa jej kolená „Upíri nemajú dušu, srdce a nevedia milovať!“ vrieskal po nej Sorceress, keď sa na ňu díval, ako padla na kolená „Nie, Sorceress! Si upírom tak dlhý čas a stále si nepochopil, že upíri vedia milovať ešte viac, ako obyčajný človek? A vedia cítiť lásku viac a tak isto ju aj vidieť viac ako ľudia!“ zvreskla po ňom Iolanthe a na tvári sa jej zalesklo pár sĺz „Ale ty to nikdy nepochopíš, je tak? Nemal si ho zabiť! NEMAL SI HO ZABIŤ!“ zvreskla po ňom a okamžite sa postavila. Vrhla sa na neho a začala ho mlátiť päsťami po hrudi. Sorceress sa tváril znudene a pobavene zároveň. Nechal ju, nech sa vybúri a potom jej chytil obe zápästia „Nie, ty si to nepochopila, dievčatko.“ pohladil jej vlasy a usmial sa „Ja som ho nenávidel. Bol mojim sokom. Nikdy mi nedovolil ťa mať. A ja som ťa tak veľmi chcel...“ zašepkal, ale Iolanthe sa na neho pozrela nahnevaným pohľadom. A potom skríkla „Sokom? Sokom! Si ako malé decko, ktoré si musí dokazovať svoju silu, pretože chce niekoho mať, ale nemôže ho mať! A preto musí niekoho zmlátiť alebo zabiť, aby ukázal, aký je mocný, však?!!“ skríkla po ňom apo slzách teraz nebolo ani stopy. Z každého slova, ktoré Iolanthe vypustila z úst bola cítiť obrovská nenávisť, neha a chlad... No nemohla sa od neho odsunúť, bola v jeho pevnom zovretí, teda mala zovreté zápästia. Nemohla sa pohnúť, bola ako pripútaná k nemu. A on sa len prizeral, ako trpí... „Viem.“ povedal napokon a povolil zovretie rúk, čím jej umožnil vyslobodiť sa z jeho zovretia. Šúchajúc si dlane sa postavila ďaleko od neho a klesla zase na kolená, hľadiac na dlážku, teda na kamenný povrch niečoho, čo môže nazvať dlážkou „Prečo si to urobil... Prečo... Po čase by som zabudla.“ pozrela sa smerom k úlomkom stolíka a potom smerom k nemu. Sorceress pomaly prikročil k nej. Zohol sa, aby jej pomohol vstať a posadil ju do kresla „Pretože som v ňom videl úprimne povedané veľkého súpera. Zabudla by si? Prešiel rok a stále si na neho nezabudla... “ zašepkal a kľakol si k jej nohám „Ja viem. Ale vieš prečo? Pretože to chce čas. Sme tu na veky, tak prečo akurát teraz si ho musel zabiť? Získal by si si ma. Ale nie teraz. A nie takýmto spôsobom...“ Zašepkala Iolanthe a posunkom ho odohnala od seba. On poslúchol a šiel na druhú stranu jaskyne. Pozrel sa von, dal si plášť a zmizol v otvore...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
kedy bude ďalšie pokračovanie?(A)