Navždy upírom - 5 .časť - Neúspešný únik

Sorceress beznádejne pozeral na tieň, ktorý sa blížil k nemu. Ale nebola to žena, upírka, ktorá k nemu mierila – nebola to Iolanthe. Bol to Frederick, ktorý so Sorceressom hľadal Iolanthe po okolí. Lampa, ktorá svietila matným svetlom v dedine, pomaly zhasínala. Blikala a keď postúpil Frederick k Sorceressovi, zhasla úplne. Frederick pokrútil hlavou – Sorceress si vzdychol. Beznádejne sklopil zrak k zemi a pomaly povedal „Nemal som jej hovoriť, že si mŕtvy. A nemal som sa na ničom s ňou dohodnúť“ potom sa na neho pozrel a v očiach mu horel oheň „Mal by som ťa zabiť, Frederick“ zašepkal. V tom sa za ním čosi pohlo. Okamžite sa otočil a pozeral do krovia, kto tam je... Vyletela odtiaľ mačka a stratila sa v tme neďaleko. Všetko toto sledovalo pár očí, ktoré v tej tme žiarili. Keby sa riadne pozerali, vedeli by to. Úsmev na perách, ktoré mali odtieň krvavej červenej farby, bledá a strhaná tvár, ktorá sa pozerala raz na jedného a raz na druhého. A krásne dlhé vlasy, ktoré siahali po pás... Pomaly vykročila k nim, ale jej jemné dotyky bosých nôh na zemi nebolo vôbec počuť. Frederick sa pozeral na Sorceressa, ktorý sa pomaly obracal k nemu. „Čo urobíme, Sorceress?“ spýtal sa ho a stisol dlane v päste vo vreckách dlhého plášťa „Neviem“ odpovedal a pozrel sa na Fredericka, ktorý klesol na obrubník cesty a zaboril si tvár do dlaní. Lampa nad nimi blikla a odhalila niekoho, kto sa prizeral. Ale nikto z nich nezbadal ženu, ktorá k nim postupovala „Sorceress, musíme ju nájsť. Všetko by sme jej mali vysvetliť a...“ Frederick preglgol, žena zastala a pozorne počúvala. Nevedela, kedy im do toho skočí „A?“ spýtal sa chladne Sorceress a pohľad nasmeroval k tieňu na obrubníku. Po sekunde váhania si sadol tiež „A povedať jej, čo sme tým chceli dosiahnuť. Čo sme si pod týmto predstavovali... Proste – čo bude chcieť“ zašepkal. Žena, ktorá sa k nim blížila pomaly urobila krok vopred a zacítila studenú slzu, ktorá jej stiekla po tvári. Bola to ona - Iolanthe. Mala neuveriteľné nutkanie povedať, že je tu... Že ich celý čas sledovala a sledovať neprestala, ale nemohla. Ruky si strčila do vreciek a zatínala ich do pästí tak silno, že nechty s čiernym lakom sa jej zabárali hlboko do dlaní. Ale nevnímala to... Ani krv, ktorá jej stiekla -hoci len pár kvapiek – po dlaniach. Sorceress zdvihol hlavu a pozrel sa presne tam, kde stála Iolanthe. Ale nikoho nevidel, hoci mal dobrý zrak. Alebo vidieť nechcel. Iolanthe nechcene ustúpila, stúpila pri tom zle a zatackala sa. Jeden krok, ktorý bol hlasnejší ako ostatné, ju stál jej sledovanie. Frederick okamžite zdvihol zrak smerom k postave, ktorá tam stála a zdvihol sa. Iolanthe sa zvrtla a rozbehla sa preč „Kto to....“ začal Sorceress, ale zreničky sa mu rozšírili. Postavil sa a rozbehol sa do tieňa...
Iolanthe stála zadýchaná na kraji cesty, pri akejsi chalúpke, ktorá bola neobývaná. Začula za sebou rýchle kroky. Otočila sa a stiahla sa do tieňa. Po lícach jej tiekli slzy. Ale nechcela sa prezradiť. Za chalupou bolo jazero, kam rada chodievala, keď nemala čo robiť. Ale o chvíľku bude deň, musí ísť dnu... Sorceress zastal na kraji cesty, tam, kde pred tým stála Iolanthe. Všimol si kúsok plášťa, ktorý zmizol za chalupou a šiel tam, potichu. Za ním Frederick, ale otvoril ústa, že sa čosi spýta. Sorceress ho umlčal. Frederick naprázdno preglgol a sledoval ho. Sorceress a Frederick – neočakávaná dvojica, ktorá hľadala tú istú ženu. Iolanthe vošla do chalupy, pri ktorej teraz stáli obaja, ale pri vchodových dverách. Zbehla po schodoch, čo najtichšie. Aby sa dostala do pivnice. Keď tam bola, chytila lampášik, ktorý si položila ku schodom a zapálila ho so zápalkami, ktoré mala pri ňom. Začula tiché kroky hore nad sebou a zamračila sa. Lampáš zhasla a rozbehla sa dozadu miestnosti. Náhodou popustila zovretie a lampáš jej s dutým buchnutím padol na zem. Kroky stíchli a zhora bolo počuť len tlmené „Počul si to?“ a ozvali sa rýchle kroky, otvárajúce sa dvere, ktoré viedli do pivnice. Potom pomalé kroky, ktoré smerovalo dole a hneď na to druhý pár nôh. Iolanthe sa rýchlo obzerala, kade sa dostane von, ale bolo moc neskoro. Za zápästie ju ktosi chytil a vykríkla... Frederick odskočil takmer meter od nej a Iolanthe, ktorá sa dostávala zo šoku sa pozerala s rozšírenými zreničkami a očami dokorán na oboch mužov, ktorí stáli pred ňou s vydesenými výrazmi. Sorceress sa pozrel na Fredericka, ten na Sorceressa a Iolanthe behala pohľadom z jedného na druhého „Čo.. Čo chcete?“ prerušila to ticho, ktoré sa vznášalo nad nimi a obaja sa usmiali. Naraz. A krásnymi úsmevmi. „No tento útek ti nejako nevyšiel, Iolanthe. Poď, vrátime sa“ Iolanthe zamračene zvažovala, čo má robiť. Ale potom si priznala vlastnú chybu a povedala s jemným úsmevom „To mi ide. Neuspieť v úteku.“ zašepkala a vykročila smerom k Frederickovi. Obaja spolu, ruka v ruke, vyšli po schodoch a nevšimli si ako na nich Sorceress hľadí a že ostal stáť kdesi pri črepinách lampášu...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu